...tak som si dnes sadla v univerzitke a začala všeličo čítať o kvalite života. Nestihla som toho veľa, len dajakých 50 strán, za ten čas som ale zistila čosi skutočne šokujúce.
som šťastný človek.
stretla som kamošky, kecala som s nimi o živote, vzťahoch, o spoločných známych a ten pocit sa vrátil.
som fakt šťastná.
večer som sedela v obývačke na gauči, spomínala na všeličo a snažila sa uchopiť esenciu toho, prečo sú ľudia nešťastní a ubližujú ostatným. nepríjemné je, že to, čo jedného človeka utvrdí v mylnom názore, to druhého pomkne k hľadaniu pravdy. tak som teda na nič neprišla.
snažím sa dívať na veci racionálne.
mám mooc veľa rokov, končím školu. nemám nič z diplomky poriadne napísané, snívam o doktoráte z liečebky, čo je vskutku utopistické. nemám ani euro ušetrené, nájsť prácu liečebáka môže byť ozaj náročné. neviem či sa mi podarí sa niekedy vydať a z osamelosti sú vraj okolo 40tky škaredé depresie (povedal riaditeľ Pinelovej nemocnice :D) všetka moja rodina je síce strašne fajn, ale sme po celom Slovensku rozlezení, uvedomujem si, že za pár mesiacov sa proste môže stať, že odídem z Bratislavy a tak nebudem ani s kamošmi. občas klamem a to je absolútne morálne zlo (a mne to napadne vždy, až keď zaklamem).
a ja som proste šťastná.
no a čo, že by som štatisticky nemala byť. v sobotu som vyliezla do Kopského sedla, zhodila na zem vetrovku, nechala kamzíky na mňa začudovane civieť, prebehla sa po tej lúke vysokohorskej a pri pohľade do krásnej doliny mráčikovou perinkou prikrytej mi napadlo jediné slovo: ďakujem.
dnes na omši (btw, u Jezuitov - ten kňaz vyzeral ako John Lennon a hlas mal ako Braňuško Jobus :) som si uvedomila Kto na tom má zásluhu. tak: Ďakujem! ;)
