pondelok, júla 21, 2014

...ale zomrieť môžeš šťastný

najlepšie sa píše vtedy, keď presne viem, čo iné by som mala robiť. teraz napríklad by som mala spať/premýšľať ako a kam zbalím všetko moje dvoma rokmi nazhromaždené harampádí. 

prešla som sa po lese. z pôvodného hustého tmavého borovicového lesa neostalo skoro nič, len také lesné rumovisko. smutná náhrada lesa. potom som opäť stretla také tie málo plaché mladé srnky, čo si vás zvedavo obzerajú, nad hlavou mi zakrúžila dvojica myšiakov a pod lesom som skoro "zrazila" zajaca. 
život je možný, vravím si. márnotratne ohromne možný.

po niekoľkých rokoch som znovu trafila do čerešňového sadu. je to ten typ miesta, kedy absolútne nechápete, ako ste ho nemohli nájsť, veď je celý čas tu. aj tak sa potešíte, sadnete si na takú "nahrubo" pokosenú lúčku, dívate sa na krajinu pod vami a uvedomíte si, že sa pýtate tie isté otázky ako pred rokmi. a spomeniete si na Jurolekov verš: "Buď pokojný: / život si nepodrobíš, / spása nepríde, / ale zomrieť môžeš šťastný." 

dívam sa na film. podvedome sa mi obrazy spájajú s tisíckrát počutou hudbou a na záver sa rozprší. Presne ako v tom filme. presne ako vo vnútri osamelého človeka.

- "...nechápem prečo ľudia tak dlho žijú. ja už mám skoro 90 rokov, kľudne by som už mohla zomrieť." 
- "...neviem, možno som príliš optimistická, no mne sa zdá, že život nakoniec vždy prinesie niečo pekné. možno inak ako čakáme, alebo ako by sme chceli, ale prinesie." 
- "vy ste taká ako ja, stále čakáte niečo dobré... Ale to je dobre, ste ešte mladučká."

vrátila som sa z dovolenky. obehala všetkých mojich "klientov", bola oprostená od štruktúrovaného programu poobedňajšieho, obdarovaná gladiolou a pusou, čo sa zriekla všetkej zmyselnosti v prospech vrúcnosti. vypočula si, čo sa počas exilu Lopašovského udialo a uvedomila som si opäť raz tú krásnu márnotratnosť života. 

Ohromnú márnotratnosť života, ktorú si nepodrobím, no v ktorú môžem dúfať.



štvrtok, júla 10, 2014

nikdy nebude konec

Ono to už tak býva. Najprv sa človek teší na dovolenku, lebo už chce pustiť na chvíľu prácu z hlavy a potom v prvé ráno dovolenky rýchlo píše blog, aby niekam tú prácu mohol "zaparkovať."

Ale nebude to len o práci. 

Boli sme minulý víkend na Vrbovských vetroch, kde som opäť raz "rehabilitovala" hudobnú skupinu a musela ju preradiť zo skupiny "to čo je?!" do skupiny "perfektné!". Pri tejto pesničke sa predo mňa práve postavili dvaja starší páni, vyzerali ako starí rockeri, chudučkí, vráskaví, s jemným úsmevom na perách. Na konci pesničky sa jeden k druhému naklonil a zahučal mu do ucha "konéééc, konéééc, nikdy nebude konec!" Obaja sa začali smiať a potom dohulákali spolu, ale mne tak nejak ostalo, že možno to nebude len nejaké vtipné zakončenie pesničky. Možno... 



Kúpila som si tričko, dávno vytúžené. Nie je ničím špeciálne, má "len" veľký ľudový vzor vytlačený na modro na prednej strane. Prvý deň, čo som ho mala v práci, uprostred rozcvičky sa zadriemavejšia pani zobudila, kukla na mňa, zopla ruky (pooooomaaaaaličky) a vykríkla na celú miestnosť "jééééj, to máte aké krásne!". Tričko.

Písala som na tabuľu aktuálny dátum. Na chodbe sedela len jedna pani, deň predtým bola dosť smutná, lebo sa nedozvedela práve radostné správy. Tak som teda písala ten dátum a rozmýšľala či ešte načínať včerajšiu tému, keď v tom sa pani na mňa kukla a s očarujúcim úsmevom mi vraví: "to je úžasné, ty vtáčky. jeden zemák na celej terase a oni ho nájdu!". Vtáčik.

Kolega viezol pani z dielničky. Sedela na vozíku, v rukách držala papierovo špajličkovú holubičku a dojato sa na ňu dívala. Sem-tam jej zahrkútala, po chvíli jej až slzička vybehla, aká je tá holubička krásna. Holubička z papiera.

Dostala som od záhradníka ružu. Takú, obyčajnú, už sa nehodila do výzdoby, lebo už-už šla odkvitať. Vybehla som po terase na oddelenie a pri dverách sedela staručká slabučká pani. Podala som jej ružičku a vravím jej "táto ružička je pre vás!" Pozrela na mňa pohľadom plným vďaky a najbližšiu polhodinu tú ružičku hladkala a dvíhala si ju k očiam a prekrásne sa usmievala. Cestou na obed som si všimla, že si ružičku pripla o sveter ako brošňu. Ruža na vyhodenie.   

Títo ľudia zažili vojnu a všelijaké zlé časy, neraz prišli o všetko a všetko znova museli nadobudnúť a vybudovať, opustili ich mnohí milovaní a pretrpeli mnohé príkoria. Keď sú oni, po tom všetkom, schopní vidieť krásne každodenné maličkosti, prečo si ich my dovoľujeme nevidieť?!

Možno práve v tom pohľade na maličkosti to je. Možno cítia, že "nikdy nebude konec", napriek tomu, že sa zdá byť tak blízko.