najlepšie sa píše vtedy, keď presne viem, čo iné by som mala robiť. teraz napríklad by som mala spať/premýšľať ako a kam zbalím všetko moje dvoma rokmi nazhromaždené harampádí.
prešla som sa po lese. z pôvodného hustého tmavého borovicového lesa neostalo skoro nič, len také lesné rumovisko. smutná náhrada lesa. potom som opäť stretla také tie málo plaché mladé srnky, čo si vás zvedavo obzerajú, nad hlavou mi zakrúžila dvojica myšiakov a pod lesom som skoro "zrazila" zajaca.
život je možný, vravím si. márnotratne ohromne možný.
po niekoľkých rokoch som znovu trafila do čerešňového sadu. je to ten typ miesta, kedy absolútne nechápete, ako ste ho nemohli nájsť, veď je celý čas tu. aj tak sa potešíte, sadnete si na takú "nahrubo" pokosenú lúčku, dívate sa na krajinu pod vami a uvedomíte si, že sa pýtate tie isté otázky ako pred rokmi. a spomeniete si na Jurolekov verš: "Buď pokojný: / život si nepodrobíš, / spása nepríde, / ale zomrieť môžeš šťastný."
dívam sa na film. podvedome sa mi obrazy spájajú s tisíckrát počutou hudbou a na záver sa rozprší. Presne ako v tom filme. presne ako vo vnútri osamelého človeka.
- "...nechápem prečo ľudia tak dlho žijú. ja už mám skoro 90 rokov, kľudne by som už mohla zomrieť."
- "...neviem, možno som príliš optimistická, no mne sa zdá, že život nakoniec vždy prinesie niečo pekné. možno inak ako čakáme, alebo ako by sme chceli, ale prinesie."
- "vy ste taká ako ja, stále čakáte niečo dobré... Ale to je dobre, ste ešte mladučká."
vrátila som sa z dovolenky. obehala všetkých mojich "klientov", bola oprostená od štruktúrovaného programu poobedňajšieho, obdarovaná gladiolou a pusou, čo sa zriekla všetkej zmyselnosti v prospech vrúcnosti. vypočula si, čo sa počas exilu Lopašovského udialo a uvedomila som si opäť raz tú krásnu márnotratnosť života.
Ohromnú márnotratnosť života, ktorú si nepodrobím, no v ktorú môžem dúfať.
