Ono to už tak býva. Najprv sa človek teší na dovolenku, lebo už chce pustiť na chvíľu prácu z hlavy a potom v prvé ráno dovolenky rýchlo píše blog, aby niekam tú prácu mohol "zaparkovať."
Ale nebude to len o práci.
Boli sme minulý víkend na Vrbovských vetroch, kde som opäť raz "rehabilitovala" hudobnú skupinu a musela ju preradiť zo skupiny "to čo je?!" do skupiny "perfektné!". Pri tejto pesničke sa predo mňa práve postavili dvaja starší páni, vyzerali ako starí rockeri, chudučkí, vráskaví, s jemným úsmevom na perách. Na konci pesničky sa jeden k druhému naklonil a zahučal mu do ucha "konéééc, konéééc, nikdy nebude konec!" Obaja sa začali smiať a potom dohulákali spolu, ale mne tak nejak ostalo, že možno to nebude len nejaké vtipné zakončenie pesničky. Možno...
Kúpila som si tričko, dávno vytúžené. Nie je ničím špeciálne, má "len" veľký ľudový vzor vytlačený na modro na prednej strane. Prvý deň, čo som ho mala v práci, uprostred rozcvičky sa zadriemavejšia pani zobudila, kukla na mňa, zopla ruky (pooooomaaaaaličky) a vykríkla na celú miestnosť "jééééj, to máte aké krásne!". Tričko.
Písala som na tabuľu aktuálny dátum. Na chodbe sedela len jedna pani, deň predtým bola dosť smutná, lebo sa nedozvedela práve radostné správy. Tak som teda písala ten dátum a rozmýšľala či ešte načínať včerajšiu tému, keď v tom sa pani na mňa kukla a s očarujúcim úsmevom mi vraví: "to je úžasné, ty vtáčky. jeden zemák na celej terase a oni ho nájdu!". Vtáčik.
Kolega viezol pani z dielničky. Sedela na vozíku, v rukách držala papierovo špajličkovú holubičku a dojato sa na ňu dívala. Sem-tam jej zahrkútala, po chvíli jej až slzička vybehla, aká je tá holubička krásna. Holubička z papiera.
Dostala som od záhradníka ružu. Takú, obyčajnú, už sa nehodila do výzdoby, lebo už-už šla odkvitať. Vybehla som po terase na oddelenie a pri dverách sedela staručká slabučká pani. Podala som jej ružičku a vravím jej "táto ružička je pre vás!" Pozrela na mňa pohľadom plným vďaky a najbližšiu polhodinu tú ružičku hladkala a dvíhala si ju k očiam a prekrásne sa usmievala. Cestou na obed som si všimla, že si ružičku pripla o sveter ako brošňu. Ruža na vyhodenie.
Títo ľudia zažili vojnu a všelijaké zlé časy, neraz prišli o všetko a všetko znova museli nadobudnúť a vybudovať, opustili ich mnohí milovaní a pretrpeli mnohé príkoria. Keď sú oni, po tom všetkom, schopní vidieť krásne každodenné maličkosti, prečo si ich my dovoľujeme nevidieť?!
Možno práve v tom pohľade na maličkosti to je. Možno cítia, že "nikdy nebude konec", napriek tomu, že sa zdá byť tak blízko.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára