skončil sa október

Skončil sa október, môj mesiac. Okrem toho, že v októbri už proste vždy je jeseň, moje obľúbené ročné obdobie, zvlášť príjemné po horúcom lete, je to môj oslavný mesiac. Je to smiešne, ja viem, ale tej detskej radosti "mám narodeniny(meniny), jupiiiiii!"  sa zatiaľ stále neviem zbaviť. a asi ani nechcem. 

Tento rok som sa nejako vyhla obvyklej okolonarodeninovej skepse. Teda, bola, samozrejme, ale na moje obvyklé skeptické stavy bola vcelku úzko profilovaná a aj rýchlo odznela. Jedným z dôvodov (si tak nejak neskromne myslím) je aj to, že  som v duchu posledné tri týždne komponovala práve tento text. V niektorých motívoch dokonca aj posledných pár mesiacov. 

Mať 30 rokov je strašne super. Viem, že mi to asi veľmi málo ľudí verí, lebo je to taký typ pocitu, ktorý alebo zažívate, alebo nie a vysvetľovať ho je podobne beznádejné ako vysvetľovať pocit zaľúbenosti, niekomu, kto ho nezažil tak ako vy. Heh, teda nikomu vlastne :D

Ale poďme k veci. Premýšľala som nad tým či som sa už niečomu v živote naučila. a hľa na toto som už akosi prišla. 

• pôvab ticha

to, že lieči sme zistili (a znenávideli) už v školskej jedálni. 
všimla som si, že si akosi viac vážim ľudí, s ktorými dokážem vypiť pivo, navariť obed, prechádzať sa... a byť ticho. ale tak v dobrom - nevznáša sa nad nami mračno nevypovedaného. veľa sme si už povedali a teraz mlčíme, lebo je to to najlepšie, čo môžme práve teraz robiť. ak ste také čosi ešte nezažili, tak vám to zo srdca prajem :)  

• rada sa učím

po ukončení oficiálneho štúdia sa každým ďalším dňom a týždňom utvrdzujem v tom, že ma to fakt baví. Čítať kvantá textov, kníh, časopisov, štúdií, chodiť na konferencie, semináre, výcviky a prednášky a nešetriť energiou i dovolenkou. Veľa premýšľať. Najlepším motivátorom je prax - denne byť v kontakte s tým, čo neviem a o čom dúfam, že viem.  

• pochybnosti

boli a budú. zvlášť u mňa. a každým dňom hľadám balans medzi ich deštrukčnými a aktivačnými účinkami :)

• mám čas

všetok čas sveta presnejšie. Dnes je strašne moderné myslieť si, že všeeeetko musí byť čo najrýchlejšie a najskôr a najlepšie a naj... Možno iba ja mám tak nedokonalý život a občas si musím počkať. A občas sa musím k niečomu odhodlávať a až tak odhodlať. Občas musím niečo pochopiť, aby som chápala. A na všetko treba čas. A ja ho mám. Approved by naše klientky ;) 

• stále bude niečo nové

aj toto som sa naučila u nás v práci. Ešte aj v tej 90tke sa dajú prvýkrát v živote jesť halušky. Teším sa na ten labuťový kolotoč, ktorý raz určite vyskúšam!

• sú veci, o ktorých treba mlčať 

...

• sú veci, o ktorých treba hovoriť. 

tak teda poďme na to: tieto narodeniny som sa rozhodla neoslavovať - teda nie oslavou s mnohými z vás. Nemám nejak pocit, že by som bola deprimovaná svojim vekom alebo že by som vás nechcela vidieť. Premýšľala som dlho ako to spraviť, aby to bola radosť pre mňa aj pre mnohých mojich introvertných kamarátov. A nakoniec som sa rozhodla neoslavovať. V deň svojich narodenín som bola sadiť tulipány. Je to super nápad a každému ho odporúčam. Svietilo slnko októbrové zubaté, spievali andulky a my sme sadili kvety, o ktorých iba predpokladáme ako budú vyzerať a ako sa budú k sebe hodiť. Najlepšie je, že možno ich ani vôbec neuvidím, ale podiel mojej práce je neodškriepiteľný. :) 

a ďakujem všetkým vám, ktorí ste si ma predsa našli. 
(lebo: vidíme sa na Pohode 2016 - budem mať na sebe dinosaurové tričko a nádhernú zelenú sukňu s vreckami a večer pískací pulóver so zeleným srdiečkom, v sovej kabelke budem mať dokonalé plniace pero, star wars pravítko, maňušku T-Rexa a rozprávkovú knihu, lebo Kundera asi bude priťažký, aby som ho nosila so sebou. :) jedným slovom: ďakujem!)

život ako v nórskom filme

videla som nórsky film. Bol dlhý, pomalý a statický, veľmi potichu a autá na ulici príliš hlučné. chvíľami sa mi zdalo, že som jediná zo všetkých prítomných, ktorým sa ten film páčil.

pred koncom sa mi prihovoril kamarát.
- Ja mám pocit, že sa v tom filme nič nedeje.

neveriacky som na neho vypúlila oči. Hlavnej hrdinke sa práve podarilo poškodiť nórsky prototyp kilogramu, resp. jeho obal; zomrel jej otec, bývalý partner si z ich domu odniesol všetko - nábytok, obrazy, nebol sa schopný ani len pozdraviť pred bránou a práve sa do nej zaľúbil sympatický Francúz.

fakt sa tam nič nestalo.
/
pred týždňom sa skončil ďalší ročník stanovačky na mieste, ktoré sa nedá nemilovať. takých miest je viacej, to je pravda, ale len o máloktorých sa mi vie snívať. Občas sa v snoch napríklad prechádzam po poli za bytovkou v Janovicích, niekedy sa kochám majestátnymi lesmi na Úhornej, už som párkrát snívala aj o kapličke v Hniezdnom a lese nad Rožňavou.
Ale najviac snov mám vždy z Lopašova.

krásne tam prší aj svieti slnko, krásne šumí les, keď fúka vietor, krásne pištia myšiaky a srnky štýlovo prebehujú popred mňa. dokonalý materiál na sny. 
/
občas sa mi zdá, že mojím hlavným pracovným nástrojom je rutina. snažím sa, čo najviac "zbezpečniť" život a svet. dobrodružstvá povolené medzi 10:00 a 12:00 a potom ešte od 15:00 do 16:30. všetko ostatné je bezpečne rovnaké a učesané.

niekedy ma to unavuje zo všetkého najviac. zdá sa mi, že som buď primladá alebo prihlúpa, aby som si bezpečie pravidelnosti dokázala vychutnávať. niekedy premýšľam či v jej prijatí a milovaní nespočíva práve tá povestná životná múdrosť.
/
lebo život zväčša plynie pomaly ako v nórskom filme.
obrázky krajiny sa striedajú za oknami autobusu a to naozaj dôležité sa deje v tých bežných rozhovoroch. 
bežných rozhodnutiach. 
dobrodružstvách od 18:00 do 22:00.

o dáždniku

v Kráske na Dunaji prší. 

všetci Krásky znalí vedia, že to znamená nevyhnutne prudký, rýchlo smer meniaci vietor a vďaka tomu ešte nepríjemnejší efekt moknutia, podporený kvapkami šľahajúcimi priamo do tváre. aj okoloidúce autá radi dotvoria atmosféru cákaním vody z mlák na úbohý dažďový poddruh človeka - chodca. 

na boj s dažďom ľudstvo už čo-to vymyslelo a jeden prostriedok je v tomto meste obzvlášť zbytočný - áno, hádate správne - myslím dáždnik. 

môj dáždnik je fialový krásavec a dostala som ho asi pred tromi rokmi. Išla som do kostola a pršalo, mama mi vtisla do ruky dáždnik, nech vyzerám ako človek, keď tam prídem. Pritom ja ako správna organistka dávno viem, že keď prídem načas, všetkým je srdečne jedno ako presne osoba organ obsluhujúca vyzerá. 

ale moja mama nie je každý, preto mi strčila do rúk dáždnik, a keď som sa z toho kostola vrátila, skonštatovala, že má presne takú šiši farbu, aby som si ho nechala a zobrala so sebou do Krásky. Ja som si ho práve pre tú šiši farbu zobrať nechcela, lebo sa mi zdal prikrásny na to, aby pri najbližšej príležitosti len tak skončil polámaný v koši. Moja mama ale Krásku nepozná a vôbec, dobrý dáždnik nie je zlý a rodičom sa nepapuľuje. 

Fialový dáždnik zakotvil teda so mnou v Kráske a ja som ho tri roky nosila so sebou zásadne za pekného počasia. A hoci som niekoľkokrát radšej zmokla ako by som mala riskovať jeho poškodenie, predsa len sa mu vo vetrisku postupne polámali tri nožičky a celý sa tak trochu skrútil do boku.

a tu prichádzam k pointe (áno až teraz). 
Ja som človek posledných šancí. Vždy znovu a znovu sa pozriem na dáždnik/čokoľvek a poviem si, že je to dosť zlé/beznádejné/nezmyselné a mala by už niečo radikálne urobiť. ALE, povie si moje poslednošancové Ja, DÁM TOMU EŠTE ŠANCU.

Tak som dnes išla domov, v jednej ruke môj polodobitý chudák fialový dáždnik krásavec a v druhej ruke črepníček s rozmarínom. Na prechode sa zdvihol vietor, posledný krát poskrúcal chudáka fialového a bolo. už letmý pohľad mi povedal, že toto asi fakt nerozchodí. 

Sedím v autobuse s fialovým zvyškom dáždnika a črepníkom a premýšľam, akých príjemných 10 minút po daždi ma čaká. Vystúpim a úplne automaticky vystriem ten zvyšok dažďobrany. POSLEDNÝ POKUS, pomyslím si. 

V tej chvíli mi to celé došlo a začala som sa na sebe veľmi smiať. Aj vietor sa mi zasmial a od radosti ten dáždnik ešte raz prevrátil. Kráčala som teda s kusom hliníka a fialovej impregnovanej látky v  ruke a premýšľala, ako sa s ním po toľkom čase dôstojne rozlúčiť. 

Premýšľala som, aká som občas trúba, donekonečna čakám, že sa čosi zmení - ja, okolnosti, ostatní ľudia alebo, že prestane v Kráske fúkať. A niekedy je proste aj tak najjednoduchšie iba ísť ďalej.

V podchode stála teta. Taká asi 50 ročná a vcelku slušne zmoknutá. (Teraz by som strašne rada zaklamala, že mi to hneď napadlo, ale bohužiaľ nie.) Prihovorila sa mi, ako krásne prší a že tu čaká na autobus. Preto mi to napadlo až o dva metre neskôr, vrátila som sa a podala jej ten fialový zvyšok dáždnika, na tie tri minúty si ho môže nad hlavou podržať a nebude sa musieť báť, že jej ten autobus ujde, kým stojí v podchode.

Tentokrát sa moja čakanie na poslednú šancu predsa len niekomu oplatilo. :) 

Neodbytné otázniky z mesta s výhľadom

najprv ten výhľad

niekedy, keď prechádzam mojím mestom, premýšľam koľko máme toho spoločné - ja a mesto vo mne.

niekedy mi tak napadne, že koľko rokov ešte budem hľadať domov, kým pochopím, že ho mám celý čas tu.

alebo možno iba treba vydržať. možno, ak by sa mesto viac menilo, rástlo rýchlejšie...

potom sa zadívam na deti pobehujúce po námestí a poza paneláky a viem, že sa mení a rastie. no som to ochotná vidieť?

alebo ide o vzťahy. no ťažko uveriť, že ich niet, keď sú na dosah otázky. netreba písať statusy, otvárať diáre, plánovať mesiac dopredu.

alebo je to len dovolenkársky skreslený pohľad. určite. treba ešte počkať, kým všetci odídu, kým už nikto nebude mať čas. kým sa človek - Vier prestane pýtať.

kým človek - Vier prestane hľadať výhľad z doliny.



(...aby som bola fér, mala by som písať o odpovediach, lebo za posledný mesiac mám odpovede dve!
a dokonca vcelku zásadné a potrebné a fakt mám z nich radosť.

No na druhej strane, koho už zaujímajú cudzie odpovede?! ;)