all you need is love

Začnem hneď negatívne: nevýhoda istého typu experimentálnych divadiel je, že aj keby ste sa rozkrájali, nikdy už nebudete počuť tak krásne a adekvátne prevedenie niektorých piesní - napríklad Love is all you need od Beatles. S týmto faktom sa budem ešte dlho vyrovnávať.

Traja herci ležia na javisku a len tak nedbalo v dokonalom trojhlase spievajú to známe "lááááv, láááv, láááv". Je to krásne a banálne zároveň. Ako samotné slovo láska v ružovom kožúšku.

V práci s ľuďmi s nejakými znevýhodneniami si človek veľmi rýchlo všimne dva základné typy zamestnancov (vlastne 3, ale apatických tentokrát nerátam) -  sladké éterické romantické bytosti plné miloty, dobra a porozumenia pre všetkých a všetko, ideálne básniacich o vesmírnych energiách a niekedy ešte horšie, ak popri tom básnia o nekonečnej Božej láske. No a potom cynické obludy. Čo sa cynicky smejú spolu s klientmi na tom, aký je ten život niekedy k.....y ťažký. 

Ja fakt nie som na žiadne sladké kecy a podobné romantické hlúposti - no, asi sa nemusím zaradzovať.

A predsa. A predsa... Aj v živote cynickej obludy sa dejú rôzne obludnosti - veď povážte:

Prišla som na konferenciu, usadila sa, odhodlaná užívať si čas intelektuálneho osvieženia a od mikrofónu sa mi prihovorila moja obľúbená rečníčka. A poriadne ma vytrápila, žiadne intelektuálne zaobaľovanie, len jedna priama otázka:
"Máte radi svojich klientov? 

...lebo na lásku netreba žiadne ďalšie granty, netreba vyšší plat ani lepšie pracovné podmienky. Láska záleží len na vás. A v skutočnosti je to to, čo každý človek potrebuje cítiť. Aj vaši klienti."

V tej chvíli strácam niť prednášky a zaplavuje ma intenzívna spomienka, ako film. 

Otváram dvere a oslovujem pani T. "Poďte sa k nám pridať, sedíme v spoločenskej."
"Pôjdem, pôjdem, len sa začešem. Joj, jaká si rozlietaná - tu si poď na chvíľku sadnúť. A povedz, čo si dnes varila?"
Podávam ruku jej synovi, hovorím čosi o úprimnej sústrasti. Vybehnem hore schodmi, zatváram dvere na kancelárii... uvedomujem si, že toto je prvá žena, kvôli ktorej plačem. Nestačilo ísť na pivo po práci, nestačilo sa porozprávať s kolegami kamarátmi, je treba plakať."

Jedna vec je, keď to počujete o láske od Éterickej Vesmírnej Bytosti, iná keď to počujete od Racionálnej Vedkyne. Myslím, že som ešte nepočula dôležitejšiu prednášku.   

Kráčam lesom. Tichým. Bezľudným. Mĺkvym. Správne lesným. I premýšľam, lebo však škoda to ticho kaziť čímkoľvek iným. Zrazu mi tak napadá - koľko hlúpostí som už v živote porobila. Z lásky. Jednoducho preto, lebo som toho - ktorého človeka mala rada. Koľkokrát si kusla do jazyka, koľkokrát ostala, koľkokrát odišla, koľkokrát mlčala a koľkokrát hovorila. Je to trochu desivé takto si to spätne uvedomiť. Zvlášť v prípadoch, ktoré mi dnes prídu...už by som to tak nespravila.

Desivá moc táto láska.