o ... (chaose v hlave)

Opäť raz sa cítim tak mizerne, že sa mi slová samé tisnú do písmenok na klávesnici a tak to využívam teda... hádam sa môj blog poteší. ;)

Opäť raz mám v hlave taký chaos, že neviem čím skôr začať. Asi by bola na mieste otázka: „Čo sa vlastne stalo?“ a to je to smiešne – nestalo sa nič tragické. Len som sklamaná. Taká blbosť! Bola som sa včera lyžovať a pokiaľ som si kedy myslela, aké to je super, tak skutočnosť bola asi tisíckrát krajšia! No a dnes sa nestalo nič, iba mi večer odvolal Janči tú sľúbenú zajtrajšiu lyžovačku. A tá eufória, ktorá ma držala od pondelka večera, kedy sme sa dohodli s chalanmi, že ma teda berú na svah až do dnešného večera sa akosi rýchlosťou svetla premenila na sklamanie. Obrovské. Prisám päť, kebyže som dakde v tichu a sama, tak si asi aj poplačem.

Ale uvedomila som si popritom niekoľko vecí.

Je to neuveriteľné ako veľmi sa viem tešiť na úplné hovadiny. A ako veľmi ma to vie položiť. A čo je ešte lepšie – ukazuje mi to moju neuveriteľnú detinskosť . Kokos, no a čo, že veci nie sú tak, ako chcem?! Proste nie sú a hotovo! Život predsa musí mať zmysel, hoci by som sa nikdy viac nemala lyžovať, hoci by som nikdy viac nemala vkročiť do krásneho tichého lesa so šuštiacimi korunami stromov, hoci by som už nikdy nemala vidieť zapadať slnko za Rudnianskym kopcom, hoci by som už nikdy viac nemala sadnúť za organ, hoci by som sa už nikdy nepozrela na stránky dajakej fest dobrej knihy, hoci by som už nikdy viac nemala počuť krásne sample Daft punku či krutonežnú lyriku Jarka Nohavicu... Je to síce trochu desivé, ale je to pravda. Toto všetko sú krásne veci, ale nie sú predsa zmyslom môjho života. A nie je ním ani vzťah s dajakým (isto úžasným) ním... Proste, nie. Asi už je najvyšší čas, aby som si to uvedomila. Tak naozaj :)

A druhá vec :) Konečne som niečo stihla „prežiť“ tak naplno! Konečne som sa tak poriadne, až na kosť tešila a potom bola sklamaná... Tak rožňavsky, tak ako som to celý život robila, pokým som nebola veľká a „rozumná“, čo racionálne všetko rozoberie... a ach, brrr. Ja viem, že v Ba by som takýto emocionálny výkyv asi neustála, tam mám problém zvládať dožiť deň od rána až k večeru, ale bolo to naozaj krásne :)

A opäť mi to pripomenulo to, čo riešim už celý december. Čo so mnou? Čo so životom? Kam sa ďalej pohnúť?! Nemám čo k tomu ďalej dodať, len mám taký pocit, že akoby každý mal nejakú alternatívu, niečo, o čo sa môže oprieť... len ja som zase ostala sama s obrovským otáznikom. Veľmi dobre viem, že sa domov už nemôžem vrátiť, ale čo budem robiť to teda neviem. Ale základ je, že mám obrovský dlh voči maminke za školné, úspory žiadne a práve som sa zamilovala do nie práve nenáročného športu :P Mám talent proste, niet na to iných slov :D

Ok, už mi je lepšie. V sobotu som zadrela Jančimu, že depka je zábava. Chudák ostal z toho vyšokovaný riadne... Ale fakt. V každej depke príde moment, kedy sa pozriem na ten problém, na mňa ako šaliem jak glupa a... musím sa smiať :D veľmi :)

o zázrakoch

priznám sa, tento text som začala písať už pred asi dvoma rokmi, ale vtedy som v ňom chcela obsiahnuť strašne veľa zázrakov naraz. No to, vzhľadom k tomu, že už len fakt, že som sa narodila a dožila sa krásnych 25 rokov chvíľami pokladám za zázrak, asi nie je reálne a možné ;)

a tak nezačnem „veľkými“ zázrakmi, ale tými obyčajnými. možno to ani nevyhodnotíte ako zázrak, iba ako celkom obyčajné prejavenie láskavosti... ale verte v situácii, kedy nič neočakávate alebo kedy čakáte všeličo iné ako láskavosť to nijak inak ako zázrak ani nenazvete.

takže malý príbeh na úvod.

kde bolo, tam bolo, bola raz jedna Vierkuška, ktorá mala ísť na zápis do školy. Ale práve v tom čase ochorela. S vypätím všetkých síl docestovala do mnohovežatej Bratislavy a napriek ťažkostiam rôzneho druhu sa vybrala do školy. naprieč veľkomestom až na nedobytné pracovisko študijného oddelenia jej milovanej fakulty. Celou cestou mala neodbytný neutíchajúci pocit, že si niečo zabudla, ale keďže situácia cestovania 39nou so zvýšenou teplotou, bez raňajok, v mrchavom počasí je sama o sebe dosť ťažká, neoddávala sa takýmto smiešnym iracionálnym pocitom.

Bolo nad slnko jasnejšie, že niečo nie je v poriadku – na zápis totiž išla s vyše polhodinovou časovou rezervou. Rozhodla sa preto, že skúsi napraviť neblahý stav hladu návštevou v obchode. Po zhliadnutí sortimentu sa uistila, že už spomínaná zvýšená teplota skutočne nepôsobí priaznivo na apetít, no predsa sa len rozhodla pre akési chlebíčky a čokoládku pre spolužiačku – aj opozdený darček je darček, však?

Podíde k pokladni, pokúsi sa usmiať na tetu pokladníčku – ešte netuší aký dôležitý krok to bude. Medzitým začne zdolávať zákutia ruksaku, ale ako hľadá, tak hľadá – peňaženky nikde. Pozrie sa pre istotu ešte raz a ešte raz, no peňaženky skutočne niet. Nasleduje bezradný úsmev aj slovné vysvetlenie predavačke. Peňaženka spolu s dokladmi radostne hovie na internátnej posteli namiesto Vierkušky. Teta pokladníčka megachápavo navrhne storno, keď sa v tom zrazu pri pokladni zjaví postarší gentleman (v tej chvíli ešte len postarší) a smelo sa opýta predavačky, o akúže sumu to ide. Pani predavačka promptne zahlásila sumu pohybujúca sa niekde pri 2 eurách. Postarší pán nechal gentlemanovi v ňom plnú voľnosť a so slovami: „Dnes sa zahrám na granda, slečna“ a „...ktovie, možno nabudúce to budem potrebovať ja...“ úplne veľkodušne zaplatí nákup a vo Vierkuške sa miešajú pocity zahanbenia a veľkej vďačnosti, podporenej aj škvŕkajúcim bruchom. Ešte raz sa poďakujúc, vymotá sa Vierkuška von a nechápe. V Bratislave sa jej stalo už všeličo... ale toto bola teda šupa priamo na úvod.

Toľko minipríbeh. A ja už len pre zasmiatie pridám, že napriek tomu, že som celý ruksak ešte niekoľkokrát v škole prehľadala, musela som sa namiesto státia v rade na papierovačky ponáhľať naspäť do Mlynskej doliny. Iba preto, aby som prišla na izbu, takmer chytila infarkt, že peňaženka nie je na posteli a následne vyhádzala bez ľútosti obsah ruksaka a... a áno, našla peňaženku úplne nevinne a nenápadne na samom spodku ruksaku.

Zdá sa vám to málo? ...veď počkajte! všetko bude, aj zázrak väčších parametrov :)

o narodeninách

Tak je to teda za mnou :)

Deň, na ktorý som sa veľmi – veľmi dlho tešila, zároveň som sa aj trocha bála, že či okolo neho nebudem depkárčiť ako to mám každý rok vo zvyku. A asi hektika posledných dní, všetky tie zariaďovačky v škole, práci, okolo zborového sústredka a so stretkom mi v tom dostatočne stihli zabrániť.

Včera, o pol ôsmej ráno som dosiahla vek, ktorý sa už pomaly, ale isto bude zaokrúhľovať k 30tke a mám z toho radosť ako dieťa. Milujem dni, keď mám sviatok – Vianoce, MDD aj MDŽ, Deň študentstva, meniny a úplne najviac najlepšie sú narodeniny! Vtedy mám pocit, že všetko okolo mňa je špeciálne pripravené pre mňa, akoby mi tak „patrí“. Dnes som sa po dlhom čase vyhla potriasaniu rukami a trápnemu bozkávaniu (až na dva prípady). Hm, malo to svoje čaro... pomaly si treba zvykať, že na moje narodeniny sa moc nepamätá a hlavné sú decká ;) len ešte neviem či dajaké budem mať :D ale ten pocit, to tešenie sa už od leta na oslavný október, na deň, na ktorý si spomenú len tí, čo čítajú na FB upozornenia na bočnej lište alebo si pamätajú čísla :D a samozrejme, maminkaaaa. ach! milujem narodeniny!

Minule som sa tak zamýšľala po niečej oslave, že vlastne som nikdy neusporiadala "len svoju vlastnú" narodeninovú oslavu. Najbližšie k tomu malo spoločné párty so Žofkou (stáli vždy za to!) Trochu ma to škrelo – či ja tých svojich kamarátov o dačo aj neochudobňujem... hm, asi to prehodnotím pri dovŕšení ďalšieho významného životného jubilea. Iba že by nie :D

tak teda tak. končím asi tento nezmyselný príspevok. Teším sa z darčekov, čo som dostala od Marfušky (to budú zase vnútorné a vonkajšie boje samej so sebou, kým chytím do rúk štetec :) a teším sa na našich. Ako budeme s maminkou piecť tortu, o ktorej akože vôbec neviem (no a čo, že torty nemám rada :D), ako dostanem niečo megasuper praktické... zišli by sa mi ponožky a rifle, by the way :D a dúfam, že maminke sa podarí aspoň jeden darček úplne malililinký vymyslieť a nechať ho ako prekvapenie... juuuuj, tak sa teším!

ale dovtedy ešte týždeň tuto v BrotherGlory ;) dúfam, že konečne bude aspoň nie neľudsky hektický :) štartujem ho s týmto blogom a s Aerodynamic v slúchatkách, tak nejaká nádej tu bude :)

krátke, tiché, smiešne, boľavé...

Za oknom prší, mám za sebou pekný týždeň, pred sebou (asi) pekný film a mne chodí po rozume... ON.

Ach, Pane, ako by som bola rada, keby si to bol Ty. U Teba by toto moje blúznenie, táto tu na zemi márna nádej, bola na správnom mieste. Ty by si sa tešil.

Stále znova a znova tá istá chyba, stále ten nesprávny chalan, TEN, u ktorého niet šance... nechcem, aby to vyznelo pateticky, depresívne... pri veku konvergujúcom k štvrťročnici si človek sem-tam robí tie plané nádeje, že sa už konečne poučí z vlastných chýb.

Pane ja viem, že Tebe nič nie je nemožné, že Ty odievaš aj poľné ľalie (a ako krásne!). Staráš sa aj o smiešne ľudské zaľúbenia?

Je načase ísť, dopísať, usmievať sa, nerobiť problémy.... Čo vlastne znamená „bojovať o svoju lásku“?!

Pane, zverujem Ti tieto riadky...

Vám, čitatelia, zverujem tajomstvo mojej duše. Prijmite ho a nesmejte sa mi veľmi... Raz začas aj mňa prepadnú čudné stavy...

Jesenné blues

Celkom výnimočné. Prvé tohtoročné.

Tento rok ma totiž moja tradičná letná choroba postihla až na samý koniec leta, vlastne sa už trochu schladilo a ja som ochorela v jednu nie veľmi teplú, ale ešte predsa trošku slnečnú sobotu.

A ako to už mám vo zvyku, najprv mi bolo veľmi zle, potom som musela ísť do Bratislavy na zápis a potom som sa dala do upratovania všeličoho a otvorila som svoj blog. Bol taký trošku smutný a nechcel sa moc so mnou baviť, predsa len som ho pol roka zanedbávala. Trvalo to pár dní, kým som sa odhodlala pohladiť klávesnicu týmito riadkami, ale je to tu.

Je totiž jeseň. Ešte nie regulérna, listy sa len sem-tam zažltnú, ale ja ako odborník na pozorovanie farebných zmien našich listnatých lesov vôkol už viem, že tu je. A s ňou opäť jesenné problémy – zhľadúvam dáždnik, balím ruksak na internát a uvažujem ako ten čas letí.

Ani nie tak mne, je prirodzené, že s vekom sa mení škola, ľudia, strih vlasov :) Občas sa tak večer zadívam na mojich bratov, započúvam sa do ich slov a nemôžem uveriť. Ako mohli tak rýchlo vyrásť? Akí sú šikovní, inteligentní, cieľavedomí, obaja už sú odo mňa vyšší, neraz keď niečo povedia, dobre sa nad tým treba zamyslieť, už to nie sú moji malí bratia a ich detské žartíky.

Nie, nechcem ich tu nejako glorifikovať alebo čo. Vedia byť pekné kvietky a majú svoje rezervy. Ja len – pri tom všetkom, čo sa akoby prirodzene mení sa občas zastavím tak, ako teraz a uvedomím si ten rozdiel. A tiež jednu veľkú pravdu, že veľa problémov sa vyriešilo, keď som svojich „malých“ bratov začala brať ako rovnocenných ľudí. A že mám rada ich šalenoty, že máme rovnaký „typ“ humoru a že ich proste mám rada.

No dobre, táto časť o bratoch nebola veľmi bluesová, to nie. Skúsim túto. Tak nejak som si uvedomila, že kde sa vzal, tu sa vzal, je tu školský či presnejšie akademický rok 2010/2011. Rok, kedy moji spolužiaci, s ktorými som pred šiestimi rokmi vystrašene sedela v aule LF UPJŠ vstupujú do posledného ročníka, obhajujú svoje diplomové práce a čakajú ich štátnice. Bakalárka a štátnice čakajú aj mňa, vôbec im nemusím závidieť. Predsa len, keď si to tak naplno uvedomím, býva mi smutno. Tak jesenne, bluesovo, ako za nesplneným snom.

A je tu ešte jedna rovina smútkov – smútky odchodové. Po peknom, čo peknom- nádhernom lete sa rozpŕchame z domu do škôl a nepomáha ani to, že moji kamaráti už predsa do školy nechodia, keď ja musím odísť ;)

Ešte skôr, ako sa nám na juh pobrali lastovičky ale prebehla aj zmena „stanovíšť“ u našich kaplánov a ako na just, každý rok preložia toho, ktorého si stihnem obľúbiť. Holt, sú asi dobrí :) Ale kto si má stále hľadať nových spovedníkov?!

A ešte pred kaplánmi nám do Bystrice odišiel Paľko. Isto mu je tam dobre, ale u saleziánov ešte cítiť, že niekto tam chýba.

Posledná sloha môjho smútku patrí mojej starkej. Babka, ako sme ju najčastejšie volali, má už svoj vek a vo svojej jednoduchosti a vďaka tomu, čo všetko si prežila, už ani nie je čudné, že čoraz menej si pamätá a uvedomuje realitu. Predsa to ale zabolí. Boli sme jej na konci leta trochu popratať, aby sme pomohli aj jej, aj tete, ktorá sa o ňu najviac stará, keďže býva v tej istej dedine. Ja som sa u babky ocitla asi po roku a s hrôzou som zistila, aký je ten dom spustnutý , plesnivý a zaprášený. Babka, nech sa dialo čokoľvek, niečo také vo svojom dome nikdy nedopustila! Teraz nám tvrdila, že je všetko v poriadku, nič netreba, veď ona má popratané. Čo ale bolelo ešte viac a mamku to úplne vzalo, vôbec si nás nevedela zaradiť. Babka mala vyše desať detí. Ani sa nečudujem, že si nepamätá mená všetkých svojich vnúčat a pravnúčat, ale fakt, že si nepamätá svoju najmladšiu dcéru, dal veru mamke zabrať.

Tak som teda umývala okná a bojovala s pavúkmi a spomínala na to všetko pekné, čo sme u babky zažili. Ako som s ňou chodievala na najrannejšie ranné omše, ako s ňou brat chodieval na družstvo po mlieko, ako sme chodili trhať trávu a sekali sečku a ochutnávali zrno pre sliepky a milovali babkine psy a ako sme zbierali jablká Jakubky a robili z nich kompóty a koláče, ako sme sa až za ušami olizovali po babkinom makovníku, orechovníku, zemiakovníku... Ako sa na mňa s mamkou hnevali, keď som na záhrade strihala trávu manikúrovými nožničkami a v zadnej záhradke „vysadila“ mak. A ako sa s nami modlila ruženec a naučila ma prvé dôležité pravidlo, aby som sa nebála strašidiel a potom hneď druhé, aby som sa nebála pavúkov. A dalo by sa tu ešte veľa popísať. Asi zakončím parafrázovaním môjho brata. Babka nám dala tak veľa preto, lebo nás ľúbi úplne obyčajným tichým, neteatrálnym spôsobom. Vždy nás radostne privítala, keď sme prišli, ponúkla nás tým, čo mala a prizvala k tomu, čo robila.

Geniálny príklad do života, nie?

A už to vlastne vôbec nie je blues.

Raz

Blíži sa Valentín.
Teda vlastne sviatok svätého Valentína.
Ľudia zháňajú čokoládové srdcia a ruže alebo nadávajú na to, aký je to hnusný americký zvyk. Asi hlavne podľa ich sučasného "stavu". Tak som si trochu zasnívala, aké by to mohlo byť, keď raz budem mať s kým ignorovať tento akože sviatok ;)

Raz prídeš
zasmejem sa vo dverách
utriem roztopený sneh
poviem Ti tisíc smiešnych slov
ako cukor do čaju
Ty ho budeš miešať
spolu s úsmevom

Raz prídeš
utrieš roztopený sneh
alebo slzy
dovtedy sa naučím plakať
s úsmevom budeš miešať
čaj s cukrom a milión slov

Raz prídeš
uvaríme si čaj
a budeme mlčať