poPlamienkovo

je to zvláštny pocit.

tento týždeň vo štvrtok už žiaden liečebácky obed, žiaden Plamienok. Bakalárka je odovzdaná, ja zháňam druhú prácu a zamýšľam sa, ako vlastne chcem, aby môj život vyzeral po septembri 2011.

Ale to je veľa problematických a otvorených otázok. A tento príspevok patrí vlastne hlavne Plamienku.

Od kedy si pamätám, vždy som si takým svojským, niekedy viac a niekedy menej nápadným spôsobom „vybojovávala“ svoj priestor na žitie a v mojom prípade aj na premýšľanie. Mala som asi 8 rokov, keď som dokázala sama zobrať do rúk knihu a čítať ju bez toho, aby som sa ju predtým naučila naspamäť :D ale to pekné na tom čase je, že ako som sa naučila čítať, naučila som sa úplne odblokovať celý svet. Ostala som len ja a príbeh v knihe a potom ešte zo dve- tri úrovne premýšľania popri tom.

Mala som šťastie. Na najlepšiu kamošku. Ktorá mala psa a neuveriteľnú fantáziu, rovnaký čitateľský apetít a dobre, že nám v škole nemerali IQ, ináč by bola skončila v škole pre mimoriadne nadané deti a ja by som prišla o jediného človeka, ktorý mi namiesto bežnej protiotázky: „toto ti jak napadlo?!“ či veľmi múdreho konštatovania: „priveľa premýšľaš“, ponúkla ďalšiu otázku, odpoveď alebo sa jednoducho zasmiala, lebo však, buďme úprimní, mnohé moje uvažovania neboli práve skvosty filozofie :)

a dodnes ani nie sú.

Plamienok bol veľmi dôležitý medzník v mojom živote. Hej, vyzerá to skoro na takéto konštatovanie. Ale prvýkrát v živote som si musela vedome a dobrovoľne priznať, že aj ja som v pozícii človeka, čo potrebuje pomoc. A neraz. A je to úplne normálne. A je to úplne nový spôsob premýšľania, kladenia si otázok a hľadania odpovedí.

zlé a ťažké veci patria k životu. Aj keď bolia a nevidíme v nich žiaden zmysel.

z nejakého dôvodu, nádej prameniaca z čohosi brutálne hlbokého, nielen ľahkomyseľného „bude dobre“ je viac ako všetky poklady sveta.

keď si necením seba, necením si ani ostatných.

irónia a sarkazmus sú môj spôsob agresivity. a viem ja veľmi dobre, ako ďaleko tento „vtip“ vie zájsť a čo všetko vie rozbiť.

prešla som si svojím utrpením a, no hold, nie sú to nejaké „strašné“ veci. Nič extra, aj keď je to osteň, čo rád vždy znovu príde pichnúť. a skladá sa vlastne len z pár slov: som sama a nanič.

Znie to zle, vyzerá to zle, bolí to a FEST! :) ale – v pochopení a prijatí týchto dvoch slov spočíva môj kľúč k životu. Hm a ak sa nemýlim, tak aj k ŽIVOTU ;)

...

váham či to pridať na blog... ale, patrí sem. Vyznieva smutne, no pre mňa je to zdroj nádeje. Tej zvláštnej, ktorá nám dáva šancu a ktorá nám vraví: „márne je spoliehať sa na človeka“ – aj keď som tým človekom ja osobne :)

liečebácky o smrti

Mam sice rozpisaný iný príspevok... ale Lukáš mi už píli uši, že kedy čosi pridám. Tak teda, hľa: úvaha na zakončenie kurzu Plamienkového, kde som si prvýkrát v živote uvedomila, že v živote skutočne NEMUSÍM zvládnuť všetko sama. (nie že by som doteraz všetko tak super zvládala... skôr v zmysle, že pýtať pomoc v istých situáciách je úplne legitímne ;)

Starám sa o pacienta, ktorého život nezachránim

Sivozelené a trochu obité steny, biele vysoké postele, maličká izba, ujo, čo vraj nehovorí, náš dedo strašne kašľajúci s hadičkou v nose, dívajúci sa na nás takými unavenými a strašne smutnými očami. Pohladkal ma po hlave, zamával nám z okna, dojatý pohľadom aspoň cez okno na najmladšieho vnuka... pár dní na to zomrel a pre mňa sa smrť stala po prvýkrát v živote čímsi konkrétnym.

Smrť sa mi vidí z jedného pohľadu strašne krutá. Ako čosi berúce radosť, plány, aktivity, vzťahy, myšlienky a diela – prosto život. No na druhej strane, koľko ľudí preberá zo životnej agónie, rezignovanosti až stretnutie so smrťou?! Nie, že by som so smrteľne chorými mala extra skúsenosti, len vidím na svojich známych, kamarátoch, kolegoch... ako by sa v nejakom bode - keď sa zdá, že ďalšie sklamanie už bude príliš tvrdé a predsa sa udeje - jednoducho vzdali. Už žiadne ďalšie ideály, už neverme, nedúfajme, nechcime, berme to, čo máme a kašlime na to, že to nie je to, po čom v skutočnosti túžime. Vyzerá to dobre, chvályhodne podľa ostatných, tak načo ďalšie starosti.

Moja budúca práca, ako liečebnej pedagogičky spočíva práve v tomto – zachraňovať ľudí pred predčasnou smrťou. Pred smrťou ľahostajného životného postoja, rezignácie, naháňania sa za predstavou života, ktorý v skutočnosti žiť nechcú. Nie radením, mudrovaním, poskytovaním zaručených spôsobov a receptov, ale sprevádzaním, prítomnosťou, hľadaním a nevyhnutnou prácou na sebe.

Je, bohužiaľ predpokladateľné, že sa mi to nie vždy podarí alebo ak aj áno, neuvidím výsledok svojej práce. Ale myslím, že rovnako ako sme sa naučili či presnejšie, znova uvedomili počas tohto kurzu – na všetko musí dozrieť čas. Aj proces starania sa o ľudí, ktorým umiera duša, životný elán či „prestávajú byť v kontakte sami so sebou“ ešte skôr ako príde smrť ich tela je práca zdĺhavá a nie vždy sa dá určiť koľko všelijakých faktorov sa na uzdravovaní podieľa. Rovnako ako starostlivosť o pacienta, ktorému „len“ podávame lieky na tíšenie bolesti, aj práca s ľuďmi, ktorí rezignovali na život nie je nezmyselná. Má cenu každá kvapka záujmu. Každý úsmev. Každé slovo. Každý dotyk. Má cenu žiť, aj keď smrť, smútok a sklamanie sú neodvratné.

:) neumierajme! nie skôr, ako je treba ;)