poPlamienkovo

je to zvláštny pocit.

tento týždeň vo štvrtok už žiaden liečebácky obed, žiaden Plamienok. Bakalárka je odovzdaná, ja zháňam druhú prácu a zamýšľam sa, ako vlastne chcem, aby môj život vyzeral po septembri 2011.

Ale to je veľa problematických a otvorených otázok. A tento príspevok patrí vlastne hlavne Plamienku.

Od kedy si pamätám, vždy som si takým svojským, niekedy viac a niekedy menej nápadným spôsobom „vybojovávala“ svoj priestor na žitie a v mojom prípade aj na premýšľanie. Mala som asi 8 rokov, keď som dokázala sama zobrať do rúk knihu a čítať ju bez toho, aby som sa ju predtým naučila naspamäť :D ale to pekné na tom čase je, že ako som sa naučila čítať, naučila som sa úplne odblokovať celý svet. Ostala som len ja a príbeh v knihe a potom ešte zo dve- tri úrovne premýšľania popri tom.

Mala som šťastie. Na najlepšiu kamošku. Ktorá mala psa a neuveriteľnú fantáziu, rovnaký čitateľský apetít a dobre, že nám v škole nemerali IQ, ináč by bola skončila v škole pre mimoriadne nadané deti a ja by som prišla o jediného človeka, ktorý mi namiesto bežnej protiotázky: „toto ti jak napadlo?!“ či veľmi múdreho konštatovania: „priveľa premýšľaš“, ponúkla ďalšiu otázku, odpoveď alebo sa jednoducho zasmiala, lebo však, buďme úprimní, mnohé moje uvažovania neboli práve skvosty filozofie :)

a dodnes ani nie sú.

Plamienok bol veľmi dôležitý medzník v mojom živote. Hej, vyzerá to skoro na takéto konštatovanie. Ale prvýkrát v živote som si musela vedome a dobrovoľne priznať, že aj ja som v pozícii človeka, čo potrebuje pomoc. A neraz. A je to úplne normálne. A je to úplne nový spôsob premýšľania, kladenia si otázok a hľadania odpovedí.

zlé a ťažké veci patria k životu. Aj keď bolia a nevidíme v nich žiaden zmysel.

z nejakého dôvodu, nádej prameniaca z čohosi brutálne hlbokého, nielen ľahkomyseľného „bude dobre“ je viac ako všetky poklady sveta.

keď si necením seba, necením si ani ostatných.

irónia a sarkazmus sú môj spôsob agresivity. a viem ja veľmi dobre, ako ďaleko tento „vtip“ vie zájsť a čo všetko vie rozbiť.

prešla som si svojím utrpením a, no hold, nie sú to nejaké „strašné“ veci. Nič extra, aj keď je to osteň, čo rád vždy znovu príde pichnúť. a skladá sa vlastne len z pár slov: som sama a nanič.

Znie to zle, vyzerá to zle, bolí to a FEST! :) ale – v pochopení a prijatí týchto dvoch slov spočíva môj kľúč k životu. Hm a ak sa nemýlim, tak aj k ŽIVOTU ;)

...

váham či to pridať na blog... ale, patrí sem. Vyznieva smutne, no pre mňa je to zdroj nádeje. Tej zvláštnej, ktorá nám dáva šancu a ktorá nám vraví: „márne je spoliehať sa na človeka“ – aj keď som tým človekom ja osobne :)