liečebácky o smrti

Mam sice rozpisaný iný príspevok... ale Lukáš mi už píli uši, že kedy čosi pridám. Tak teda, hľa: úvaha na zakončenie kurzu Plamienkového, kde som si prvýkrát v živote uvedomila, že v živote skutočne NEMUSÍM zvládnuť všetko sama. (nie že by som doteraz všetko tak super zvládala... skôr v zmysle, že pýtať pomoc v istých situáciách je úplne legitímne ;)

Starám sa o pacienta, ktorého život nezachránim

Sivozelené a trochu obité steny, biele vysoké postele, maličká izba, ujo, čo vraj nehovorí, náš dedo strašne kašľajúci s hadičkou v nose, dívajúci sa na nás takými unavenými a strašne smutnými očami. Pohladkal ma po hlave, zamával nám z okna, dojatý pohľadom aspoň cez okno na najmladšieho vnuka... pár dní na to zomrel a pre mňa sa smrť stala po prvýkrát v živote čímsi konkrétnym.

Smrť sa mi vidí z jedného pohľadu strašne krutá. Ako čosi berúce radosť, plány, aktivity, vzťahy, myšlienky a diela – prosto život. No na druhej strane, koľko ľudí preberá zo životnej agónie, rezignovanosti až stretnutie so smrťou?! Nie, že by som so smrteľne chorými mala extra skúsenosti, len vidím na svojich známych, kamarátoch, kolegoch... ako by sa v nejakom bode - keď sa zdá, že ďalšie sklamanie už bude príliš tvrdé a predsa sa udeje - jednoducho vzdali. Už žiadne ďalšie ideály, už neverme, nedúfajme, nechcime, berme to, čo máme a kašlime na to, že to nie je to, po čom v skutočnosti túžime. Vyzerá to dobre, chvályhodne podľa ostatných, tak načo ďalšie starosti.

Moja budúca práca, ako liečebnej pedagogičky spočíva práve v tomto – zachraňovať ľudí pred predčasnou smrťou. Pred smrťou ľahostajného životného postoja, rezignácie, naháňania sa za predstavou života, ktorý v skutočnosti žiť nechcú. Nie radením, mudrovaním, poskytovaním zaručených spôsobov a receptov, ale sprevádzaním, prítomnosťou, hľadaním a nevyhnutnou prácou na sebe.

Je, bohužiaľ predpokladateľné, že sa mi to nie vždy podarí alebo ak aj áno, neuvidím výsledok svojej práce. Ale myslím, že rovnako ako sme sa naučili či presnejšie, znova uvedomili počas tohto kurzu – na všetko musí dozrieť čas. Aj proces starania sa o ľudí, ktorým umiera duša, životný elán či „prestávajú byť v kontakte sami so sebou“ ešte skôr ako príde smrť ich tela je práca zdĺhavá a nie vždy sa dá určiť koľko všelijakých faktorov sa na uzdravovaní podieľa. Rovnako ako starostlivosť o pacienta, ktorému „len“ podávame lieky na tíšenie bolesti, aj práca s ľuďmi, ktorí rezignovali na život nie je nezmyselná. Má cenu každá kvapka záujmu. Každý úsmev. Každé slovo. Každý dotyk. Má cenu žiť, aj keď smrť, smútok a sklamanie sú neodvratné.

:) neumierajme! nie skôr, ako je treba ;)