utorok, septembra 27, 2011

Prečo študujem (práve) liečebnú pedagogiku


Odpoveď sa zdá jednoduchá – lebo ma vyhodili z medicíny.

Skutočnosť však vôbec nie je taká jednoduchá – prečo som sa pri hľadaní vysokej školy pre moju skrachovanú existenciu vrátila práve ku liečebnej pedagogike, ktorá vyžadovala potvrdenie o práci v obore a talentové skúšky(! s podtitulom: čo by ešte nechceli?!), ktorú som niekoľkokrát zavrhla, nakoľko aj cílie podráždené formaldehydom v počiatočnom orgáne dýchacej sústavy našeho asistenta na Ústave anatómie sa mi zdali šikovnejšie a životaschopnejšie ako moja úbohosť.

Až som sa jedného januárového rána zobudila v mojej útulnej rožňavskej izbe, pozrela na štósy mojich obľúbených chémií, nenávidených biológií, milovaných genetík, tri megazväzky stredoškolskej fyziky, zbierky matematických úloh na pobavenie a oddych a hneď vedľa nich na pripravené texty pre poobedňajší nácvik zboru a hlavou mi preblesla jediná myšlienka: To by bola totálna haluz, keby teraz pre zmenu idem študovať čosi humanitné...

Každý na mňa pozeral ako na blázna. Čo to ideš študovať?! Kam?! Na čo?! Bež na Prírodovedeckú, Chemickú, Feiku, kamkoľvek... ale pedagogika?!

Dodnes neviem. Rovnako ako v prvý deň v Bratislave, kedy som stretla spolužiaka z gymnázia – na rozhodnutí študovať liečebku nie je nič racionálne. Veď ja mám problémy dobre odhadnúť situácie a ľudí, nenútene konverzovať, vždy som si predstavovala svoj život skôr v labáku, ako vystavená napospas ľuďom. A predsa – keď sa prejdem po chodbách našej školy, pozriem do očí mojim priateľom, ktorých mi práve toto štúdium dalo, nemôžem prestať žasnúť. Liečebka ma posúva práve na miesta a do situácií, ktoré by mi v živote nevysvetliteľne chýbali. Núti ma byť človekom, s ktorého budovaním by som si v labáku nikdy nedala námahu.

Zdá sa to príliš sebecké? Možno. Ale v duchu hesla „dávam ďalej, čo som dostal“ som zrejme práve ja potrebovala „dostať“ liečebku, aby som mala ľuďom okolo mňa čo posúvať. O to viac, že bude mojou profesiou. O to viac, že ma pohýna hľadať to lepšie vo mne aj v ostatných. O to viac, že je nielen prácou, ale aj životným postojom.

sobota, septembra 24, 2011

zvláštne...


je noc, som strašne, veľmi unavená a zajtra skoro vstávam, ale nemôžem si odpustiť ešte týchto pár slov. pretože situácia, v ktorej ich píšem je v istom zmysle neuveriteľná. už som ani nedúfala. ja totiž sedím v mojej intrákovskej izbe bratislvskej a som šťastná(!). za posledný mesiac som urobila strašne veľa trhlých vecí, privodila som si opäť svoju dračiu fázu a potrebujem to sem napísať, skôr než ma to iracionálne šťastie prejde alebo sa hladina endorfínov v krvi ustáli na bežnej úrovni.

zrazu si ešte silnejšie uvedomujem, že mám okolo seba skvelých ľudí. a to nielen preto, že sa vďaka nim nestačím nudiť.

a uvedomila som si, že väčšina vecí z „wishlistu“ tu zverejneného sa už uskutočnila:

- študujem liečebku na Mgr. stupni

- trávim veľa času s liečebákmi, i keď taká Radka je trochu v nevýhode, keďže je až v Nórsku.

- išla som do Madridu! (aj keď neprišla :D)
- lyžovala som sa! aj korčuľovala :)

- podala som si žiadosť do ASC

- mám malú gitaru ;)

- bola som v Lopašove (a jak tam bolo skvelo!)

- stopovala som! do Španielska!

sú tam ešte nejaké nesplnené body, ale ich počet je úplne zanedbateľný. a pridávam ďalšie body, nech sa je načo tešiť:

- zaspievať si nejaký fajný song s klasickou kapelou

- ísť ešte do Fatry na hrebeňovku

- dokončiť školu úspešne

- urobiť dajaký zaujímavý výskum

- ísť na Erazmus

- naučiť sa aspoň trošku viac rozprávať po nemecky

- ísť ešte dakam stopom

- vidieť Sibír. a ideálne aj Aljašku

- skúsiť sa naučiť jazdiť na skateboarde

zase som dajaká dorazená, tak si viac nepamätám. tak teda, poďme na to, nech nás radosť sprevádza ;)