parciálne možný život

...

Prichádzam, zdravím sa, sadám k nemu na zem a usmievam sa. Podávam mu ruku. Pozrie na mňa prekvapene, v sekunde mu v oku vidím iskričku - spoznal ma. V momente zavrie knižku, podsunie mi ju pod ruku, aby som ju nemala na zemi, pevne stisne a – drží. Díva sa na mňa a drží mi ruku. Neviem či má tento úvodný rituál iba pre mňa, ale ja viem, že najbližších päť minút sa nemá zmysel čokoľvek sa ho pýtať alebo sa snažiť vyslobodiť sa. Len on a ja a ticho. Mladý muž s dušou dieťaťa ma učí sedieť ticho a dívať sa mu do očí.

...

Umývam chladničku a prvýkrát v živote vedome zapínam hudbu, aby som prehlušila samu seba. Nepomáha. Mením stanicu. Vypeckujem to. Preladím na úplne hlúpu stanicu plnú Elánu a Beyoncé. Nepomáha. Stále musím myslieť na to – čo ak „opustiť schémy“ znamená vzdať sa aj tých „zlých“ – čo keď som rovnako usilovná ako lenivá, rovnako puntičkárska ako neporiadna, čo ak nie som proste hlúpa, nech mi to už hovoril ktokoľvek akokoľvek dlho?!   Čo ak mám veriť priateľom?!

...

Skladám telefón a zapínam hudbu, teraz len tak, automaticky, chcem vedieť akú verziu Nočnej optiky to práve ktosi postol na fejsbúk. V jednom momente mi vlastne dôjde, čo som práve počula. Chcem či nechcem slzy sa samy, potvory, vyberú skontrolovať situáciu. Tak si sedím a plačem a vlastne sa teším. Občas je strašne fajn vyplakať ten odporne horký pocit zo smutných správ.

...

Pane Bože, však ja som racionálny človek. Ja viem, som strašná protiva a častokrát v každodennom uvažovaní sa proste nechávam unášať, ale mohli by sme prosím, vynechať tie krásne znejúce a mne nič nehovoriace slová na jednej strane a môj veľmi nepekný búriaci sa postoj do jedného obludného NECHCEM sformovaný na strane druhej? Dosť by to pomohlo.

...

Stačilo by tak málo. Proste napísať jedno jediné slovo: príď. A ja by som... sa možno nezmenila na racionálneho cynického ohyzda. Takto nemám šancu. Istý JT má totiž príliš veľa krát pravdu v príliš krátkom časovom úseku.

...

A predsa to niekedy ide. Keď slnko svieti a dívame sa z hradu na valiaci sa Dunaj a piatkovú premávku. Keď sa prechádzame nočným mestom až do posledného busu. Keď sedím na schodíkoch u Kapucínov a žasnem nad slovom, čo preniká až do najvnútornejšieho vnútra a vyvoláva radosť aj bázeň zároveň. Keď sa je s kým smiať a s kým tancovať a s kým prehrať dámu. Keď je s kým počúvať fajn hudbu, keď je tu veľa dobrých kníh a keď... je život aspoň parciálne možný.