sivo

Je tu koniec februára.

Sneh sa netopí dostatočne rýchlo. Alebo aspoň nie tak rýchlo, ako by som predpokladala.

Neuveriteľne ma bolia oči. Asi som si zase uhnala dajaký málo evidentný, ťažko liečiteľný zápal očí (huráááááá, už len čakám na herpes :D)

Časť reality, ktorú v súčasnosti neviem riešiť, sa už definitívne presunula do snov. Milé na tom je, že vždy tie sny majú vtipnú časť – seriózne, tak vtipnú, že sa budím na svoj vlastný smiech. No a potom tá nočná mora, čo už...

A opäť raz nie som v suchu. Nevadí, ešte stále počet neistôt v mojom živote rastie len aritmetickým radom.

Ideálny čas na malú reminiscenciu.

Dívam sa z okna, za plotom bývalej škôlky prechádza vlak. Nič na tomto pohľade mi nepripomína výhľad z nášho okna,  a predsa naň myslím.

Vždy, keď si spomeniem na návrat do Rožňavy, je tá spomienka sivá. Neviem sa teraz rozhodnúť či je sivá pre sépiový efekt v mojej hlave spôsobený nočným cestovaním alebo som to proste v poslednom čase iba vychytala – lebo, povedzme si úprimne, skoro ráno, v zime, neskoro na jeseň, skoro na jar a uprostred horúceho leta je v našom meste trochu sivo. Trochu dosť sivo.

Ale to nevadí. Som doma.

Zdvihnem pohľad od zeme a vidím STROMY, HORY, NEBO. Neuveriteľné. Stále rovnako a predsa úplne inak krásne.

Odblokuvávam staré aj nové obchodné domy, svetelné panely, reklamné bilboardy a žasnem.

Aha, tu na tomto moste sme sa ešte pred desiatimi rokmi zamýšľali, či nás tá železná platňa unesie.

A fontána – ako dlho som nechcela veriť, že je to fontána? – a ako nás z nej vyhnal mestský policajt. Naháňať sa po fontáne a ešte aj so psom, to sa vskutku v slušnom meste nedeje.

V rohu tamtoho parkoviska bol obchodík a načapali sme tam spolužiaka, ako si kupuje cigarety – jo to bola ešte doba, kedy okolo nás prešiel a sklopil zrak.

Budova mestského úradu. Nedokázala som pochopiť, prečo si niekto postavil strašne škaredú budovu, čo sa už teraz rozpadáva a tú peknú nechá múzeu. A možno to vlastne bolo veľmi rozumné.

Aha, nie je tu plot, výhľad na Rudniansky kopec je ešte lepší. Sánky a prechádzky a zbesilé úteky pred kravami. A zbieranie čečiny a miesto mojich snov pri padnutej horárni...

Domov – za zákrutu, poza plot – a šup. Výhľad na Silickú planinu „za všechny peníze“. Ešte krok, dva, tri, okej, už sa nemusím hanbiť, poskakujem so 70tkou ruksakom na chrbte. Zložiť ruksak, vybrať kľúče, vidina teplého čaju a odostlanej postele je už vskutku trýznivá. Otáčam kľúčom, ale to už aj mamka z vnútra. „Vitaj, doma, čaj máš v kuchyni. A piekla som buchty. Utekááááááám!“ bozkáva ma mamka aj na druhé líce. Skladám ruksak, vchádzam do izby. Vydýchaný vzduch, bratia sa nenechávajú rušiť mojím pohybom v priestore. Líham si do postele a píšem status pre priateľov: ...doma.

No jo, pomohlo to. Minimálne ma tie oči menej bolia :)

P.S. zháňa sa chalan s voľným letom a so zmyslom pre dobrodružstvo.