tešiť sa takým zvláštnym spôsobom

najprv pieseň: 

V nočnom tichu, oslepení tmou zaregistrujeme pohyb.

Odvykneme oči od jasu hviezd a naraz zaostríme - mačka. Presúva sa k nám rozhodne, obzerá si nás akoby nie my sme boli fascinovaní ňou, ale ona nami. 

Keď mi je smutno, vždy si spomeniem na niektorú z nocí (tak podobných a predsa iných...)

Do rozhovoru padá hviezda a my si želáme mať odpoveď. Alebo radšej nemať otázku, čo bolí? Neviem a hviezda padla len jedna.

Alebo na túto: svorne mlčíme o tom, čo nás trápi. Na chvíľu prenechávame starosti mestu za obzorom a obdivujeme kúsok oblohy, čo nám hory práve dovolia. Vychutnávame si na chvíľu slobodný svet. Žiť pre prítomnosť je náhle krásne.

Alebo túto: je tma, ja preskakujem sieť. Nikto ma nevidí a nemôže, ja ledva dovidím pol metra k sieti. S neuveriteľnou, neotrasiteľnou istotou sa odrážam od zeme a na druhej strane siete zadupávam posledný kúsok pochybnosti či to dokážem. Nebolo pred kým zlyhať.

Mačka podíde priamo ku mne a obtrie sa mi o nohu. Čo vlastne je na tomto stvorení považované za zákerné a prefíkané?

Alebo iná noc: plný podnik, vrava pri každom stole, z jukeboxu Dream theatre a Iné kafe na plné pecky. Dvaja nadšení bubeníci si bratsky delia imaginárnu súpravu bicích, zo štyria sólisti s nasadením hulákajú slohy a zbory vokalistov sa pridávajú na refrény. Do toho pivo, veľa piva, silné reči a blbé kecy, neslušné vtipy a ja ako dokonale nepodstatná a predsa prítomná dívam sa na túto náhlu krčmovú spolupatričnosť a zvažujem: aj takto vyzerá prijatie? Možno dokonca nejaký druh lásky?! 

Od zadného stola sa ktosi dvíha a lúči sa - pri každom stole podá ruku známym, od dverí zakýva barmanke. Zazipsuje bundu až ku krku a vydáva sa do nočného chladu. Z WC príchodzí opozdilec vybieha za ním a podáva mu ruku. Premýšľam, kedy som naposledy vybehla za niekým z kostola, aby neodišiel bez pozdravu.

Dívam sa na mačku pri nohách a bratia sa smejú. "Poďme už!" povie jeden a odomyká auto. Mačka sa zľakne a beží pod kapotu. "Tam nechoď!" zjajkne druhý, priláka ju von a prenesie na opačný koniec parkoviska. Odchádzame, mačka začudovane sedí uprostred a díva sa za nami. Akoby nemohla uveriť, že sme nechceli riskovať jeden z jej deviatich životov. A my (pritom len) vieme, že žijeme svoj posledný.

A ešte jedna noc: Dívam sa na hviezdy a náhle ľutujem. Že som ju chcela. Že ju potrebujem. Alebo si to aspoň myslím. Niečo v mojom vnútri sa hurónsky rehoce: "a to si kde nabrala, že máš nárok?!! toto je obyčajná pýcha, moja zlatá a ty to vieš!". Ja si musím uznať, mojou doménou sú otázky. A čakanie bez nárokov na - odpoveď.

Epilóg: jesenná nálada, rodinné akcie a málo spánku ma vždy prinútia rozmýšľať. a spomínať. a tešiť sa zo života takým tým zvláštnym spôsobom, kedy si máte chuť zapáliť. alebo plakať. alebo písať nesúrodé blogy. alebo nútiť iných rozmýšľať. alebo...

Život je...

Pôvodne tu mal byť úplne iný článok. O tom, že život pracujúceho absolventa univerzity v najškaredšej z krásavíc na Dunaji je možný. O tom, že sa oplatí bojovať s ľudskou zadubenosťou. Že prežiť pekný večer s priateľmi pri hudbe či rozhovoroch vôbec nie je mrhanie. Že hudba je strašne krásna vec len tak, sama o sebe, že osem hodín spánku občas nie je až tak dôležitých.

A namiesto toho, píšem toto.

Sviňa život, pomyslela som si a dívala som sa na hladinu Chorvátskeho ramena. Práve okolo mňa tretíkrát prebehlo natešené dievčatku v zelenej sukni a akýsi petržalský orech sa s veľkou radosťou šmaril do vody.  Spolu s fajkovým dymom sa v letnom večeri vznášal tak trochu smútok, tak trochu hnev, tak trochu údiv, tak trochu sklamanie. Tak trochu život, povedal by skeptik.

Zasratý život, povedala som si. Zatvorila som knižku v 68čke. Nevládala som viac čítať, Chaim Potok bol príliš kruto náznakovo jasný.

Sakra život, povedalo si dievča. Dívalo sa z lesného šera na veselých ľudí na čistinke a zrazu vedelo, že už nemôže. Potichu vyrozprávalo svoj príbeh papradiam. O bolesti a ľudskom hyenizme a o tom, že je občas nemožné robiť veci správne a očakávať podobnú snahu aj od ostatných. Zakrývalo si rukami tvár a na chvíľu verilo, že zem sa už viac nemôže rovnako točiť ako dovtedy a že už nikdy sa nevráti na tú čistinku a nebude sa usmievať a spievať a rozprávať vtipy.

Život je krátky, povedala Lucia Piussi. Ja som dočítala článok, zbalila si ruksak a vydávam sa na cestu. Možno nie kvôli človeku, čo ma už nespoznáva, ale kvôli mne samotnej. Kvôli ruženčeku, jakubkám, ultrapevným vrkočom a pohladeniam zrobenou dlaňou. Aby som si v občasnom zhone nezabudla niekde vlastnú tvár. 

http://www.youtube.com/watch?v=Ci4LluhefS4