Pôvodne tu mal byť
úplne iný článok. O tom, že život pracujúceho absolventa univerzity v najškaredšej
z krásavíc na Dunaji je možný. O tom, že sa oplatí bojovať s ľudskou zadubenosťou.
Že prežiť pekný večer s priateľmi pri hudbe či rozhovoroch vôbec nie je
mrhanie. Že hudba je strašne krásna vec len tak, sama o sebe, že osem
hodín spánku občas nie je až tak dôležitých.
A namiesto
toho, píšem toto.
Sviňa
život, pomyslela som si a dívala som sa na hladinu Chorvátskeho ramena.
Práve okolo mňa tretíkrát prebehlo natešené dievčatku v zelenej sukni a akýsi
petržalský orech sa s veľkou radosťou šmaril do vody. Spolu s fajkovým dymom sa v letnom večeri
vznášal tak trochu smútok, tak trochu hnev, tak trochu údiv, tak trochu
sklamanie. Tak trochu život, povedal by skeptik.
Zasratý
život, povedala som si. Zatvorila som knižku v 68čke. Nevládala som viac
čítať, Chaim Potok bol príliš kruto náznakovo jasný.
Sakra
život, povedalo si dievča. Dívalo sa z lesného šera na veselých ľudí na
čistinke a zrazu vedelo, že už nemôže. Potichu vyrozprávalo svoj príbeh
papradiam. O bolesti a ľudskom hyenizme a o tom, že je
občas nemožné robiť veci správne a očakávať podobnú snahu aj od ostatných.
Zakrývalo si rukami tvár a na chvíľu verilo, že zem sa už viac nemôže
rovnako točiť ako dovtedy a že už nikdy sa nevráti na tú čistinku a nebude
sa usmievať a spievať a rozprávať vtipy.
Život
je krátky, povedala Lucia Piussi. Ja som dočítala článok, zbalila si ruksak a vydávam sa na
cestu. Možno nie kvôli človeku, čo ma už nespoznáva, ale kvôli mne samotnej.
Kvôli ruženčeku, jakubkám, ultrapevným vrkočom a pohladeniam zrobenou
dlaňou. Aby som si v občasnom zhone nezabudla niekde vlastnú tvár.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára