najprv pieseň:
V nočnom tichu, oslepení tmou zaregistrujeme pohyb.
Odvykneme oči od jasu hviezd a naraz zaostríme - mačka. Presúva sa k nám rozhodne, obzerá si nás akoby nie my sme boli fascinovaní ňou, ale ona nami.
Keď mi je smutno, vždy si spomeniem na niektorú z nocí (tak podobných a predsa iných...)
Do rozhovoru padá hviezda a my si želáme mať odpoveď. Alebo radšej nemať otázku, čo bolí? Neviem a hviezda padla len jedna.
Alebo na túto: svorne mlčíme o tom, čo nás trápi. Na chvíľu prenechávame starosti mestu za obzorom a obdivujeme kúsok oblohy, čo nám hory práve dovolia. Vychutnávame si na chvíľu slobodný svet. Žiť pre prítomnosť je náhle krásne.
Alebo túto: je tma, ja preskakujem sieť. Nikto ma nevidí a nemôže, ja ledva dovidím pol metra k sieti. S neuveriteľnou, neotrasiteľnou istotou sa odrážam od zeme a na druhej strane siete zadupávam posledný kúsok pochybnosti či to dokážem. Nebolo pred kým zlyhať.
Mačka podíde priamo ku mne a obtrie sa mi o nohu. Čo vlastne je na tomto stvorení považované za zákerné a prefíkané?
Alebo iná noc: plný podnik, vrava pri každom stole, z jukeboxu Dream theatre a Iné kafe na plné pecky. Dvaja nadšení bubeníci si bratsky delia imaginárnu súpravu bicích, zo štyria sólisti s nasadením hulákajú slohy a zbory vokalistov sa pridávajú na refrény. Do toho pivo, veľa piva, silné reči a blbé kecy, neslušné vtipy a ja ako dokonale nepodstatná a predsa prítomná dívam sa na túto náhlu krčmovú spolupatričnosť a zvažujem: aj takto vyzerá prijatie? Možno dokonca nejaký druh lásky?!
Od zadného stola sa ktosi dvíha a lúči sa - pri každom stole podá ruku známym, od dverí zakýva barmanke. Zazipsuje bundu až ku krku a vydáva sa do nočného chladu. Z WC príchodzí opozdilec vybieha za ním a podáva mu ruku. Premýšľam, kedy som naposledy vybehla za niekým z kostola, aby neodišiel bez pozdravu.
Dívam sa na mačku pri nohách a bratia sa smejú. "Poďme už!" povie jeden a odomyká auto. Mačka sa zľakne a beží pod kapotu. "Tam nechoď!" zjajkne druhý, priláka ju von a prenesie na opačný koniec parkoviska. Odchádzame, mačka začudovane sedí uprostred a díva sa za nami. Akoby nemohla uveriť, že sme nechceli riskovať jeden z jej deviatich životov. A my (pritom len) vieme, že žijeme svoj posledný.
A ešte jedna noc: Dívam sa na hviezdy a náhle ľutujem. Že som ju chcela. Že ju potrebujem. Alebo si to aspoň myslím. Niečo v mojom vnútri sa hurónsky rehoce: "a to si kde nabrala, že máš nárok?!! toto je obyčajná pýcha, moja zlatá a ty to vieš!". Ja si musím uznať, mojou doménou sú otázky. A čakanie bez nárokov na - odpoveď.
Epilóg: jesenná nálada, rodinné akcie a málo spánku ma vždy prinútia rozmýšľať. a spomínať. a tešiť sa zo života takým tým zvláštnym spôsobom, kedy si máte chuť zapáliť. alebo plakať. alebo písať nesúrodé blogy. alebo nútiť iných rozmýšľať. alebo...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára