advent nie je len o strese a Vianoce nie sú len o darčekoch...

...ale uznajme si reálne: ak zrovna nepíše o pokoji cez Advent knieža Schwarzenberg, tak ma absolútne rozčuľujú tie statusy o tom, ako je svet zlý a smutný a ešte raz zlý, lebo sa nevieme na celý tento konzum vykašľať. 

Veľmi by ma zaujímalo či ten rozhorčený nemainstreamovec príde na sviatky domov a zahrá Lenonove Imagine a vysvetlí rodine, že on pre nich nič nemá, ale má pokoj v duši.

tak som zamyslela sa. vravím si, napíšem takýto miniblog o nápadoch darčekových a uvidíme, možno niekoho inšpiruje. 

prvý nápad: kuknite sa dobre na svojich drahých.

prestali písať maily, bo majú na ... maderu rozbitú klávesnicu? sliepňajú po večeroch pri knižke, lebo si nevidia na písmenká? praktické darčeky nemusia byť také zlo (ináč ja osobne si Vianoce bez teplých ponožiek už ani neviem predstaviť. aj podkolienky sú fajn, mami ;) ) a vyhráte to naplnej čiare, lebo ešte ste aj všímaví :)

druhý nápad: cool veci.

nemyslím hneď na hooverboard a tablet, ale napríklad:

• tričko z kompótu (kompot.sk), zatiaľ u mňa vedie Headbanger a Ľuďom viete čo, ale majú aj iné milučké veci a oblečiete aj bábätko.
• diár z Remini. alebo zápisník, ak všetci frčia na googlecalendari. majú najkrajšie zápisníky a diáre v galaxii. minimálne
• omaľovanku pre dospelých z Cocopinda. netvárte sa kyslo, poznáte minimálne jedného človeka, ktorého poteší. 

tretí nápad: intelektuálno vie byť dobré, krásne a pravdivé.

predplatiť obľúbený časopis, kúpiť Piáno (na prvý mesiac je za nejakú smiešnu cenu ;)), podporiť Projekt N....

aaaaaaa knižky! ešte stále neverím, že existuje človek, ktorému sa nedá utrafiť kniha... 

od Terryho Pratchetta, na ktorom sa smejú hádam aj kamene, cez klasiky ako Jane Austenová, Tolkien alebo Dostojevskij až po ultramoderného Murakamiho, vďaka ktorému pochopíte aj japonského Wolverina, či (vraj) nepríjemne pravdivého Sorokina alebo Pravdou proti moci od Silva Krčméryho. 

dá sa trafiť, verte ;) (a dá sa prípadne aj vymeniť :) )

štvrtý a zbytočne provokujúci nápad: zamyslime sa. 

nepodarí sa nám isto uloviť samé úžasné darčeky a rozpočty bývajú tesné, tak hlavne s pokojom :) všeličo sa dá vyrobiť, nakresliť, nahrať, napísať, preposlať...

...a niečo sa dá odložiť aj po Vianociach :)

(a prinajhoršom fakt dôjde na Lenona ;) )

držím nám palce!

 

možno od nás niečo predsa len závisí

každá rodina má nejakú spoločnú črtu. u nás je to nekonečné spochybňovanie. (a krutý zmysel pre humor, ale to bude teraz chvíľu vedľajšie.)

spochybňovanie asi nebude to správne slovo, má v sebe príliš negatívny náboj, rovnako ako relativizovanie. je to skôr spôsob uvažovania - hľadanie (niekedy nekonečné) toho správneho významu, správneho náhľadu na situáciu, životný príbeh alebo na význam slova. ako v tomto odstavci :)

• boli komunálne voľby. Zišli sme sa doma po dlhom čase všetci piati a štyria sme šli pekne pospolu aj do volebnej miestnosti. Baby v komisii sa smiali, že ideme ako taká rodinná delegácia. 

Na druhý deň sa ukázalo, že máme nielen menšinové politické názory, ale aj menšinové myslenie. 

Volebná účasť 30%.

• dnes si otec pri raňajkách spomínal na november 1989. ako to vyzeralo v Klatovách, ako sa bol pozrieť na demonštrácie, ako premýšľal, čo si o tom celom myslieť. 

"Bože, akí sme boli vtedy všetci naivní" uzavrel svoj monológ. 

• stála som na zastávke a písala sms. Ako už je mojím zvykom, s dvojdňovým omeškaním som gratulovala k narodeninám. Bol to ten zlý-zlý-zlý sivý deň, kedy odchádzam z roboty narobená ako kôň, kedy je svet škaredý a únava neúnosná. Do tohoto môjho stavu zrazu vstúpi kamarátka a povie mi, ako sa na mňa na tej zastávke dívala a ako sa zamýšľala načo jej vlastne je nový mobil, keď sa dá krásne fungovať aj so starým a načo jej vlastne sú viaceré super-in a cool veci. 

Nemala som potom lepší deň. Na chvíľku áno, dobre mi padlo stretnúť kamošku, ale potom som tuším ešte niečo doma pre samú šikovnosť rozbila a šla radšej spať, kým ma premôže skepsa.

Nejde o to, že mám starý mobil a niekto mi uznal, že je vcelku rozumné ho používať. 

Nejde o to, že niekto naozaj veľmi veril a naozaj sa veľmi sklamal.

Nejde o to, že som sa ja a možno ešte pár ďalších sklamalo vo vlastných susedoch a (možno aj) priateľoch.

Ide o to, že „Pravda a láska musí zvítězit nad lží a nenávistí“.

...niekedy sme dôvodom k zamysleniu len keď stojíme znivočení na zastávke. 

niekedy môžme inšpirovať hoci sa o tom vlastne ani nikdy nedozvieme. 

niekedy...
----------------------------------------------------------------------------------------
ďakujem Lenke F., že sa podelila o myšlienku ;) 

možno nie je neskoro

Starobylé údolie, chladný letný dážď a šumenie stromov. 

Náhly a veľmi naliehavý sen o starom dome, kde sa dalo dookola chodiť z izby do prednej izby a potom do spálne a potom do kuchyne a zas a znovu. 

Šatka, ktorú nedokážem odložiť do skrine. 

Babky slziace pri mariánskych JKSkách a ja s nimi utieram slzy do rukáva.  

Zvyčajne ma trápi naliehavosť otázok a nedostatok odpovedí. Niekedy je odpoveď daná a nedá sa už k nej postaviť žiadna otázka. 

A je to vlastne ešte horšie. 

Alebo lepšie, nech nie som zas zbytočne tragická. 

Dnes som si vypočula túto pieseň a musím povedať, že sú veci, ktoré nedokážem pospájať logicky, ale intuitívne mi vždy znovu pripomenú JU.  

Letný dážď "ľapkajúci" na dvor jej domu. 

Vôňa jakubiek, ktoré sa kazili skôr ako stihli dozrieť a padnúť zo stromu.

Šatky. 

Láskavý vráskavý úsmev. 

Kropenička a červený tranzistorák na hokerlíku

Tichý šepot ruženca, na ktorý sme zaspávali aj sa zobúdzali. 

Nenapodobiteľné kakaové záviny. 

Mlčanie, ktoré vydalo za mnoho slov. 

Krásne rozhovory, ktoré boli vlastne mojimi prvými validačnými pokusmi a ani som o tom nevedela. 

Vďaka nej už navždy budem na štekajúcich psov minimálne v hlave kričať: "stille! aber gleich!" a už nikdy si neumyjem ráno tvár bez spomienky na: "joj, žimna je!"

a možno to vôbec nebude navždy a nikdy, to sa mi len teraz vidí. 

každopádne, možno nie je neskoro na nekrológ, taký malý, nepodstatný, nevysvetliteľne sa derúci na svetlo sveta. 

Niektoré odpovede proste treba prijať. 

Chýbate mi, babka Otília.  

...ale zomrieť môžeš šťastný

najlepšie sa píše vtedy, keď presne viem, čo iné by som mala robiť. teraz napríklad by som mala spať/premýšľať ako a kam zbalím všetko moje dvoma rokmi nazhromaždené harampádí. 

prešla som sa po lese. z pôvodného hustého tmavého borovicového lesa neostalo skoro nič, len také lesné rumovisko. smutná náhrada lesa. potom som opäť stretla také tie málo plaché mladé srnky, čo si vás zvedavo obzerajú, nad hlavou mi zakrúžila dvojica myšiakov a pod lesom som skoro "zrazila" zajaca. 

život je možný, vravím si. márnotratne ohromne možný.

po niekoľkých rokoch som znovu trafila do čerešňového sadu. je to ten typ miesta, kedy absolútne nechápete, ako ste ho nemohli nájsť, veď je celý čas tu. aj tak sa potešíte, sadnete si na takú "nahrubo" pokosenú lúčku, dívate sa na krajinu pod vami a uvedomíte si, že sa pýtate tie isté otázky ako pred rokmi. a spomeniete si na Jurolekov verš: "Buď pokojný: / život si nepodrobíš, / spása nepríde, / ale zomrieť môžeš šťastný." 

dívam sa na film. podvedome sa mi obrazy spájajú s tisíckrát počutou hudbou a na záver sa rozprší. Presne ako v tom filme. presne ako vo vnútri osamelého človeka.

- "...nechápem prečo ľudia tak dlho žijú. ja už mám skoro 90 rokov, kľudne by som už mohla zomrieť." 

- "...neviem, možno som príliš optimistická, no mne sa zdá, že život nakoniec vždy prinesie niečo pekné. možno inak ako čakáme, alebo ako by sme chceli, ale prinesie." 

- "vy ste taká ako ja, stále čakáte niečo dobré... Ale to je dobre, ste ešte mladučká."

vrátila som sa z dovolenky. obehala všetkých mojich "klientov", bola oprostená od štruktúrovaného programu poobedňajšieho, obdarovaná gladiolou a pusou, čo sa zriekla všetkej zmyselnosti v prospech vrúcnosti. vypočula si, čo sa počas exilu Lopašovského udialo a uvedomila som si opäť raz tú krásnu márnotratnosť života. 

Ohromnú márnotratnosť života, ktorú si nepodrobím, no v ktorú môžem dúfať.

nikdy nebude konec

Ono to už tak býva. Najprv sa človek teší na dovolenku, lebo už chce pustiť na chvíľu prácu z hlavy a potom v prvé ráno dovolenky rýchlo píše blog, aby niekam tú prácu mohol "zaparkovať."

Ale nebude to len o práci. 

Boli sme minulý víkend na Vrbovských vetroch, kde som opäť raz "rehabilitovala" hudobnú skupinu a musela ju preradiť zo skupiny "to čo je?!" do skupiny "perfektné!". Pri tejto pesničke sa predo mňa práve postavili dvaja starší páni, vyzerali ako starí rockeri, chudučkí, vráskaví, s jemným úsmevom na perách. Na konci pesničky sa jeden k druhému naklonil a zahučal mu do ucha "konéééc, konéééc, nikdy nebude konec!" Obaja sa začali smiať a potom dohulákali spolu, ale mne tak nejak ostalo, že možno to nebude len nejaké vtipné zakončenie pesničky. Možno... 

Kúpila som si tričko, dávno vytúžené. Nie je ničím špeciálne, má "len" veľký ľudový vzor vytlačený na modro na prednej strane. Prvý deň, čo som ho mala v práci, uprostred rozcvičky sa zadriemavejšia pani zobudila, kukla na mňa, zopla ruky (pooooomaaaaaličky) a vykríkla na celú miestnosť "jééééj, to máte aké krásne!". Tričko.

Písala som na tabuľu aktuálny dátum. Na chodbe sedela len jedna pani, deň predtým bola dosť smutná, lebo sa nedozvedela práve radostné správy. Tak som teda písala ten dátum a rozmýšľala či ešte načínať včerajšiu tému, keď v tom sa pani na mňa kukla a s očarujúcim úsmevom mi vraví: "to je úžasné, ty vtáčky. jeden zemák na celej terase a oni ho nájdu!". Vtáčik.

Kolega viezol pani z dielničky. Sedela na vozíku, v rukách držala papierovo špajličkovú holubičku a dojato sa na ňu dívala. Sem-tam jej zahrkútala, po chvíli jej až slzička vybehla, aká je tá holubička krásna. Holubička z papiera.

Dostala som od záhradníka ružu. Takú, obyčajnú, už sa nehodila do výzdoby, lebo už-už šla odkvitať. Vybehla som po terase na oddelenie a pri dverách sedela staručká slabučká pani. Podala som jej ružičku a vravím jej "táto ružička je pre vás!" Pozrela na mňa pohľadom plným vďaky a najbližšiu polhodinu tú ružičku hladkala a dvíhala si ju k očiam a prekrásne sa usmievala. Cestou na obed som si všimla, že si ružičku pripla o sveter ako brošňu. Ruža na vyhodenie.   

Títo ľudia zažili vojnu a všelijaké zlé časy, neraz prišli o všetko a všetko znova museli nadobudnúť a vybudovať, opustili ich mnohí milovaní a pretrpeli mnohé príkoria. Keď sú oni, po tom všetkom, schopní vidieť krásne každodenné maličkosti, prečo si ich my dovoľujeme nevidieť?!

Možno práve v tom pohľade na maličkosti to je. Možno cítia, že "nikdy nebude konec", napriek tomu, že sa zdá byť tak blízko.

o nociach. tých temných

kráčam. myslím, že domov. únavou sa mi podlamujú kolená. okolo mňa tma rozohnávaná svetlami pouličných lámp. vo mne tma, na akú žiadne lampy nepomôžu. nádej zrazu neexistuje, viera nepomáha a rozum sa snaží, chudák, ale nemá šancu. tma, ničota, nechuť. 

pred chvíľou som dohrala slávnostné aleluja, dospievala Te Deum, dala všetkým na známosť najradostnejšiu kresťanskú pravdu. 

a ja kráčam. domov. tmou. stále tie isté otázky, stále žiadne odpovede. len tma. 

beriem do rúk telefón, píšem sms. človeku, čo si s tmou tiež tyká. vie ako na ňu, otváram dvere a zvládnem sa usmiať. líham si do postele a pomer tmy vonku a vnútri sa vyrovná. 

prichádza milosrdný spánok, ráno sa budím a opatrne zaostrujem. ešte tu je?

nie je. no vráti sa, vždy sa vráti. 

opatrne uvažujem. 

kto vlastne som, že ma tma takto prepadáva? 

existuje Boh, keď zažívam takéto prázdno?

koho klamem svojou zvyčajnou veselosťou?

klamem vôbec?

mám niečo zmeniť? ostatní ľudia žijú bez nej?

a potom čítam: "Nezážitkové křesťanství vyráží bránu do nebe. Ostatně není náhodou, že nejslavnější dílo katolické mystiky se nejmenuje Jasný den, nýbrž Temná noc." (Marek Orko Vácha)

Ostrihom (autor Marián H.)

dovolenka alebo o dobrodružstve

mám deň dovolenky. pobehujem po byte a dokončujem čo kde treba, pomedzi to nakúkam do skrípt a namiesto nejakého zdravého pokrmu si varím makové rezance.

a premýšľam. 

čo to je, tá esencia, čo stále chýba, čo ma ženie vpred, núti ma počúvať hudbu, ktorú treba počúvať a nie len zniesť, núti ma čítať knihy, nad ktorými treba dva týždne po dočítaní premýšľať (a predtým nespať), čo ma núti vždy znovu prehodnocovať, čo vlastne v tom živote chcem a ktorá mi pri pohľade na mnohé vzťahy vždy znova a znova povie "tak toto fakt nie". 

cestou na nedeľnú omšu (presne pri takých tyčkách pri priecestí) som si zrazu uvedomila, čoho sa nechcem vzdať ani za svet. aj keď by to bolo vlastne možno všetko oveľa jednoduchšie.

stretla som chlapíka. Prešiel sa peši z Čiech do Santiaga de Compostela. Obišiel si Španielsko, prešiel do Ríma a odtiaľ do Jeruzalema, našiel si frajerku aj sa s ňou rozišiel a na moju otázku či sa nebolo ťažké vrátiť povedal "stále je to ťažké." 

a potom som šla do práce. dívala sa do tváre ľuďom, ku ktorým som teraz "poslaná" a vravím si, musí sa to dať. ich vrásky mi napovedajú, že by to malo ísť.

prečítala som si výzvu "pôst od negativizmu". chlapík to myslel konkrétne na prezidentské voľby, ale nám mnohým by sa zišla tak celkovo. 

tak som teda dnes doma. 

postím sa od negativizmu a nejde mi to ide mi to len pomaly :D. žasnem nad tým, prečo Boh dá niekomu naraz nekonečnú túžbu po dobrodružstvách a zároveň tak málo odvahy. uvažujem nad tým, prečo je stále tak ťažké sa vrátiť hoc aj z imaginárneho výletu po hrebeni Belianok či po severe Španielska. premýšľam, ako urobiť dobrodružstvo z každého dňa. 

možno to bude najväčšie dobrodružstvo v živote. každý deň ísť do práce a stretnúť ľudí. 

vedieť, že (si) ľudia ubližujú a predsa ich mať rád.

byť (s)pokojná.

tvarovať slová a dúfať, že raz vyjadria to, čo túžim povedať. 

mám pocit, že som objavila teplú vodu :D 

ale ktovie, možno aj to je to dobrodružstvo - donekonečna objavovať, že hranice vlastnej hlúposti je ťažké prekročiť.   

čriepky

Jedno bežné popoludnie. Kolega pozýva klientov k stolu - bude sa čítať rozprávka!


- "Môžem vás pozvať na kávičku?"
- "Keď ja som si teraz sadol..."
- "Pridajte sa k nám ostatným pri stole, dám vám na cestu túto šarmantnú asistentku." 
- "Slečna, vy ste krásna! Ja som obyčajný Mikuláš zvaný Miťo."
- "a ja som tiež obyčajná. Vierka."
(prejde pár krokov) "A tento váš kolega je len kolega či taký lepší kolega?"
Ubezpečujem ho, že je to len kolega. Spokojne sa usmieva popod fúz ;)
Posadí sa a po chvíľke sa naliehavo pýta: "Slečna, kde ste?"
"Tu som, varím vám kávu." odpovedám pokojne spoza neho od kuchynskej linky.  
"Káva nie je až tak podstatná, sadnite si radšej tuto ku mne!"


----------------
Kolega číta rozprávku a mne sa zatvárajú oči. Klientka príde ku stolu, tíško si čosi ševelí a usmeje sa na mňa. Mne sa zrazu nechce spať, beriem ju za ruku a usmievame sa spolu. 

Má v očiach otázku. Dnes celý deň. Neviem odpovedať, neviem na čo sa ma pýta. Tak aspoň zakaždým, keď ku mne príde a dotkne sa ma, prejdem s ňou kúsok cesty.


-----------------
Rozprávka je prečítaná, no klientom sa predsa ešte kúsok žiada. Kolega navrhne, nech si sami nejakú vymyslia. Z mnohých hlášok aspoň ochutnávka:


"a tam bola... Ježibaba naťáhnutááá!"


"a krásna princezná bola zakliata... do špatnej Kataríny!"


"...každá špatná Katarína je krásna...." 

-------------------------------

poznámka: "Alzheimerova choroba je fyzické ochorenie, ktoré spôsobuje zmeny v mozgu. Je formou demencie. Ovplyvňuje pamäť človeka, jeho náladu a správanie. Osoba s týmto ochorením má problémy so zapamätaním, rozprávaním, učením, rozhodovaním sa a plánovaním."

Osoba s týmto ochorením neprestáva byť človekom. 

Všetko dobré v starom roku

1.1.2013 som sa priplazila z večernej omše veľmi unavená, ani nie tak zo Silvestrovského hýrenia, ako z celého šialeného decembra (vysokoškoláci vedia :). A keďže sa mi spať nechcelo, sedela som v mojej megaobrovskej izbe a premýšľala, čo by som chcela od začínajúceho roka. Dnes si na to tak spomínam a smejem sa.

. Túžila som dopísať tú nešťastnú diplomovku. Nie a nie s ňou pohnúť. A ja som tak veľmi nechcela stráviť dva týždne pred odovzdávaním zúfalým formulovaním čo najdlhších viet, aby som len prepánakráľa mala dosť strán. Veľmi, veľmi som nechcela byť zase tou nezodpovednou osobou, čo to proste inak ako na poslednú chvíľu nevie urobiť.

No, tí čo poznáte príbeh mojej diplomovky viete, že to presne tak nakoniec bolo. Plus som si v posledných dňoch dokončovania diplomky odbehla párkrát na nácvik a v deň odovzdávania som hrala na (mojom) prvom naozajstnom koncerte.

Paradoxne ma to utvrdilo v tom, že nie som nezodpovedná. Najlepšie sa mi pracuje na poslednú chvíľu a naozaj mám vtedy dobré nápady. A tie chvíle „tvorivého zúfalstva“ si užili všetci. Aj tí, ktorí posledný týždeň už len opravovali gramatické chyby.

. Chcela som si nájsť prácu. Najlepšie nejakú so seniormi. Najlepšie na plný úväzok. A sľubovala som si od toho finančnú stabilitu (hehe :D). Konečne nečakať na každú výplatu.     

Našla som si. Respektíve, práca si našla mňa. A pre veľký úspech si ma potom našla ešte jedna. Preciťujem do poslednej bunky daň za pocit finančnej pseudostability, ktorá sa od mojej študentskej finančnej politiky líši len v tom, že už nemám neočakávané milé maličké príjmy, keď sa podarí nejaká špeci brigádka.   

. Dúfala som, že „čosi“ pochopím. Dokončím školu, spravím štátnice, budem pracovať. Príde nejaké to úžasné poznanie, to, čo každý tvrdí, že pochopím, keď dospejem, keď budem pracovať, keď skončím s tým „umelým“ vysokoškolským životom, keď...

A áno, nestalo sa tak. Pochybujem o svete i živote s každou ďalšou informáciou viac. Teším sa z obyčajných jednoduchostí stále rovnakým nealgoritmickým spôsobom. Napríklad ma naposledy úplne nadchol výhľad na dlháče z lúky nad manželákmi. A to som ten výhľad videla asi tak 97,5krát predtým.   

. Život predsa nie je to, čo sa deje potom, ako odovzdáme všetky úlohy a zaplatíme všetky účty. Život je predsa to všetko, čo sa deje, keď sa vám nechce ráno vstávať, keď nezaberá káva, keď sa rozhodujete či to tlačivo musí podpísať vedúci úseku aj riaditeľ a nervózny klient vás chce za to umlátiť francúzskou barlou. Keď je tak horúco, že celé vaše vnímanie sa zúži na očakávanie večerného kúpania. Keď je dva týždne v kuse clivo a sivo. Keď na chodníku pred Bernardom filozofujete nad estetikou mečiarizmu a zapíjate takú malú životnú skepsu. Keď si kúpite lístok na budúcoročnú Pohodu, lebo na tú tohoročnú a minuloročnú nevyšlo. Keď sa ráno zobudíte v stane  na brehu vodnej nádrže a raňajkujete liter kofoly. Keď prestopujete za víkend Slovensko, lebo vaša babka zomiera, zatiaľčo sa vy staráte o babky iných ľudí. Keď ste protivní na priateľov. Keď sa vám nechce cestovať domov. Keď ste tak unavení, že nevládzete čítať. Keď...

Každý máme to svoje keď. A každý náš splnený aj nesplnený sen nás môže niečo naučiť. Napríklad, že sa nemusím(e) báť. :)