o zlých snoch

tento týždeň to bolo. strhla som sa uprostred strašného sna. 

bola som v miestnosti plnej ľudí a mala som hrať na klavíri. 

sny sú obdivuhodne silní a zákerní protivníci. akákoľvek racionalita síce pomôže - neskôr - ale emocionálna stopa už tu je a vcelku intenzívna. 

kravina, hovorím si. a zaspala som. snívalo sa mi to znova. strhla som sa. ešte raz. 

ráno som sa zobudila s divným pocitom a nemohla sa ho zbaviť po celý deň. akákoľvek zmienka o spánku, oddychu, snoch, piesňach, noci (no len skúste pracovať so seniormi bez využitia týchto slov čo i len jeden deň) a ten blbý pocit bol späť.

poobede som si sadla ku klavíru. "dlho som nehrala, to bude tým" racionalizovala som si svoju smiešnu nočnú moričku. samozrejme, ako to už býva u nás ťažkých amatérov, sadla som si ku klavíru a nič. prsty drevené, nápady žiadne, času málo, tak som to vzdala. 

druhou mojou tohtotýždňovou záľubou je plakať. teda, plakať a popritom pozerať seriál Život se smrtí. už som ho raz videla celý a teraz som zvedavá koľkokrát to budem ešte potrebovať vidieť. a oslziť. lebo - je to zvláštne, ale ja práve teraz potrebujem vidieť práve tento seriál, aj keď začínam plakať už pri zvučke. 

líham si do postele a k bežnému "Bože vďaka, že je večer a ja idem spať." pridávam "len nech sa mi nesníva zase o klavíri." 

ktovie, možno na staré kolená budem ako moja nagymama plakať vždy, keď sa len trochu bude dať.

už mi to vôbec nepríde ako zlý nápad. 

pomedzi divné pocity sa samozrejme na sebe stíham aj dobre zabávať. však to už čo je za strach: strach z klavíra.

v kontexte môjho života je to vlastne ešte grotesknejšie - muzikoterapeut, čo sa budí na nočné mory o hraní na klavíri pred ľuďmi. výborné! :D

a predsa. ach, predsa. tisíckrát som tento strach prekonávala a prekonala. tisíckrát racionalizovala. tisíckrát sama sebe vysvetľovala, že mojou životnou úlohou nie je byť koncertný umelec. a predsa. 

dívam sa na seriál a pomedzi slzy si uvedomujem, čo som vlastne chcela robiť. čo ma vlastne na mojej liečebáckej práci najviac oslovuje. spomínam si na tváre ľudí, ich úsmevy, ich vyčerpanie, tiché hlasy, hlučný smiech aj blúznenia. 

a naraz mi začína dávať zmysel moja nočná mora. 

mám rada ľudí. po jednom. :)

ak by ste si chceli pozrieť (poplakať) aj vy, tak tu:
http://www.ceskatelevize.cz/ivysilani/10529011887-zivot-se-smrti/412235100151001 

človek - dievča - žena - dinosaurus

jún je už tradične náročný mesiac. Začínam sa nad tým zamýšľať - či náročné decembre a júny už zo školských čias sa zapíšu do našich podvedomí a celý život na december a jún plánujeme všeeeeeetko, len aby sme to (preboha) stihli. 

Boh je však od našich decembrových a júnových zhonov zjavne nielen slobodný, ale dokonca nie sú ani pre neho. Ktovie, možno je to aj škoda. Strácame šancu sa naháňať pre niečo (možno) naozaj dôležité.

Našla som si zaujímavú záľubu. Teda, hehe, skôr spôsob prežitia. Vždy, keď sa mi už zdá, že mi život jaksi padá na hlavu, si kdesi zoženiem Šikulovú alebo Šikulu a nechám sa unášať ich príbehami a ich domovmi a ich zvláštne spevavými veselo-smutnými životmi. 

V tomto ich spevavom veselom smútku sa cítim byť s nimi spriaznená. Akoby som v nich našla nejakú dávno stratenú rodinu. Alebo nie - ešte lepšie - akoby sme sa stretli v dákej postapokalypickej krajine a hľadali tie svoje rodiny. Tých svojich drahých, na ktorých naozaj záleží a vlastne je to jedno či tu fyzicky môžu ešte byť, lebo pre nás sú reálni, sú tu, sú našou súčasťou. 

a tak. 

kráčam si do práce a z práce. z únavy do hnevu, z hnevu do rezignácie, z rezignácie do radosti a potom zas do únavy. celý čas premýšľam, kde sa na osi človek - dievča - žena - dinosaurus práve nachádzam a zvyčajne - áno, je to neuveriteľné - neviem. 

premýšľam, čo je vlastne pre mňa najťažšie. to je ináč regulérna terapeutická metóda. tak ju používam pre istotu najprv na sebe. A najťažšie je to, že človek - dievča - žena - dinosaurus Vier si chodí svetom a musí sa zmieriť s tým, že aj keď sa stretne zoči-voči zázraku, nebude o tom vedieť. minimálne nie hneď a možno vôbec. 

Chodím si po svete a hrávam v orchestroch životov ľudí, ktorých stretávam tretie, štvrté, šestnáste, dvesté husle. A keby aspoň husle. Violu hrám! A aj tú treba hrať so cťou a poriadne. Nádejať sa, že keď príde čas zúčtovania, nebudem päť taktov pozadu. a dinosaurovi sa ťažko hrá na violu, isto uznáte aj vy. 

A tak človek - dievča - žena - dinosaurus Vier chodieva pešo popri cestách, na ktorých sa ľudia preháňajú v tak drahých autách, že ma spoza tmavých skiel asi ani nevidia. A ja si kráčam a kráčam, pod pazuchou violu a verím, že raz sa zmení na husle. 

Prvé. 

o veriacej neViere

posledný mesiac je zatiaľ plný paradoxných zážitkov. a možno nie je o nič viac ako iný mesiac, len mám nejako zostrené svoje paradox-vychytávajúce tykadlá. 

v jednu krásnu nedeľu som schmatla kamarátku, postavila sa na zábradlie Lafka, pozrela sa na mútny zelený Dunaj... a skočila. 

viete, že tak 5 metrov nad Dunajom strašne fúka?

iný deň som chvátala ku kamoške po knihu a cestou som analyzovala svoj vlastný výrok z predošlého večera. jednoduché konštatovanie a tak hrozné, že by mi po správnosti, nemalo dať spávať. 

dalo.

vždy znova hľadám ten správny vzťah k slovám. nezdajú sa vám príliš... vyhranené?

chcem povedať, že napríklad čerešňa bola krásna. krásna ako čerešňa. úplne inak krásna ako báseň. úplne inak ako veselý film o vážnom bláznovstve. úplne inak ako Banská Bystrica. nemáme na to výraz, musíme ostať jednoducho pri "krásna".

občas sú príliš extrémne: ako áno a nie. čo odpovedať na otázku či verím v Boha? čo odpovedáte vy? čo odpovedajú iné (ne)Viery? 

(pre mňa najlepšie zatiaľ na túto otázku odpovedala Veronika Šikulová. Diera do svetra, strana 9)

občas úplne záleží na tom, ako tie slová poviete. mojím najväčším mementom (a tak trochu aj momentom, za ktorý sa doživotne cítim dementom) je moje prvé "milujem Ťa". dokonalo sarkastické. 

motám sa svetom a hľadám to správne prečo. také, čo sa znesie s "preto". zatiaľ mám bezpočet nepárnych prečo. 

a niekoľko preto žijúcich si svojím paradoxným životom. 

trochu bojazlivo, trochu neuveriteľne, trochu rozumne a trochu intuitívne, ale žijú. dodávajú odvahu, keď treba. odplašia nadbytočné prečo. požičajú krídla mojim betónovým ďalekohľadom. kreslia si požičaným štetcom. smejú sa, vedú ma cez riadky kníh pomedzi múry miest a po lesných chodníčkoch až na horské lúky. netvária sa, že sú nemenné a že ostanú. a potom si skočia z Lafka. 

Veria, že si ma nájdu nové preto.    

all you need is love

Začnem hneď negatívne: nevýhoda istého typu experimentálnych divadiel je, že aj keby ste sa rozkrájali, nikdy už nebudete počuť tak krásne a adekvátne prevedenie niektorých piesní - napríklad Love is all you need od Beatles. S týmto faktom sa budem ešte dlho vyrovnávať.

Traja herci ležia na javisku a len tak nedbalo v dokonalom trojhlase spievajú to známe "lááááv, láááv, láááv". Je to krásne a banálne zároveň. Ako samotné slovo láska v ružovom kožúšku.

V práci s ľuďmi s nejakými znevýhodneniami si človek veľmi rýchlo všimne dva základné typy zamestnancov (vlastne 3, ale apatických tentokrát nerátam) -  sladké éterické romantické bytosti plné miloty, dobra a porozumenia pre všetkých a všetko, ideálne básniacich o vesmírnych energiách a niekedy ešte horšie, ak popri tom básnia o nekonečnej Božej láske. No a potom cynické obludy. Čo sa cynicky smejú spolu s klientmi na tom, aký je ten život niekedy k.....y ťažký. 

Ja fakt nie som na žiadne sladké kecy a podobné romantické hlúposti - no, asi sa nemusím zaradzovať.

A predsa. A predsa... Aj v živote cynickej obludy sa dejú rôzne obludnosti - veď povážte:

Prišla som na konferenciu, usadila sa, odhodlaná užívať si čas intelektuálneho osvieženia a od mikrofónu sa mi prihovorila moja obľúbená rečníčka. A poriadne ma vytrápila, žiadne intelektuálne zaobaľovanie, len jedna priama otázka:
"Máte radi svojich klientov? 

...lebo na lásku netreba žiadne ďalšie granty, netreba vyšší plat ani lepšie pracovné podmienky. Láska záleží len na vás. A v skutočnosti je to to, čo každý človek potrebuje cítiť. Aj vaši klienti."

V tej chvíli strácam niť prednášky a zaplavuje ma intenzívna spomienka, ako film. 

Otváram dvere a oslovujem pani T. "Poďte sa k nám pridať, sedíme v spoločenskej."
"Pôjdem, pôjdem, len sa začešem. Joj, jaká si rozlietaná - tu si poď na chvíľku sadnúť. A povedz, čo si dnes varila?"
Podávam ruku jej synovi, hovorím čosi o úprimnej sústrasti. Vybehnem hore schodmi, zatváram dvere na kancelárii... uvedomujem si, že toto je prvá žena, kvôli ktorej plačem. Nestačilo ísť na pivo po práci, nestačilo sa porozprávať s kolegami kamarátmi, je treba plakať."

Jedna vec je, keď to počujete o láske od Éterickej Vesmírnej Bytosti, iná keď to počujete od Racionálnej Vedkyne. Myslím, že som ešte nepočula dôležitejšiu prednášku.   

Kráčam lesom. Tichým. Bezľudným. Mĺkvym. Správne lesným. I premýšľam, lebo však škoda to ticho kaziť čímkoľvek iným. Zrazu mi tak napadá - koľko hlúpostí som už v živote porobila. Z lásky. Jednoducho preto, lebo som toho - ktorého človeka mala rada. Koľkokrát si kusla do jazyka, koľkokrát ostala, koľkokrát odišla, koľkokrát mlčala a koľkokrát hovorila. Je to trochu desivé takto si to spätne uvedomiť. Zvlášť v prípadoch, ktoré mi dnes prídu...už by som to tak nespravila.

Desivá moc táto láska.