prihody dve: veselá a ...

Minule som tu písala, že neviem písať len tak, z radosti. Tak som si dnes zaumienila, že skúsim, však treba nejak začať. A keďže zamyslenia mi v tomto telenovelom štádiu moc nejdú, poďme na príbehy.

Takže zážitok prvý, veselý.

Osoby a obsadenie: M – Mišiak, J – Janka, V – Vierka alebo tiež ja.

Situácia: Už vcelku fajn, kar po pohrebe našej nagymamy vcelku úspešne za nami, nesmiali sme sa s bratmi moc, Mišo si strategicky sadol medzi mňa a Milana. Darilo sa nám spoločensky konverzovať s ľuďmi, ktorých sme videli prvý krát aj s tými, ktorých sme nevideli tak dávno, že to bolo ako by sme sa videli prvýkrát. A stretli sme Janku – dievča, ktoré celý život bývala s rodičmi a bratom vedľa našej nagymamy, je v približne mojom veku a v detstve sme sa spolu často hrávali. A potom sme sa stretli v Košiciach a bývali tri roky na tých istých intrákoch a chodili do UPC a kamarátili sa. Dnes je už z nej pani psychologička v rodnom meste, tak sme mali veru o čom kecať. Zrazu, medzi rečou Janka nenápadne spomenie, že má priateľa. (Nasleduje nepresné, no hádam aspoň trochu vtipné parafrázovanie ;)

V: ...wau Jani, kto? Niekto, koho poznám?

J: Nie, nie, to si už nebola v Košiciach... A ty?

V: No, ja nič takéhoto rázu, nikde nikto ;)

M: Aaaale, vy ryšavé ženy, vy máte na každý prst desať chlapov.

(V a J nechápavý pohľad)

V: Jaaaaaaaj, tak to preto som sa s nimi ešte nestretla, že ty mi vlastne robíš casting. Také predkolo....

M: Presne! Normálne mi musia prejaviť zjavný záujem o Teba a dobré úmysly, musia mať o Tebe aj aké – také informácie..

J: A to ich skúšaš?

M: Normálne ako na výške... Pozrite kolega, toto si musíte poriadne naštudovať, to sú vážne veci – Vierine záľuby – beh, to ste kde nabrali?!

V: a veci ako charakter a tak?

M: Ale prosím Ťa, koho dnes také veci zaujímajú?

V: A môj názor bude kedy koho zaujímať?!

J: Neboj, Vieri, však ty budeš môcť ešte áno alebo nie povedať... snáď...

Na to sme sa všetci traja rozosmiali a aj sme zabudli, že sme na vážnom mieste. Keď do toho vbehol akýsi „ujo Ďuro, stačí Ďuro“ pozrel na Miša a vraví – hm, ty si Milanov syn? a Mišo že hej, hej a tam na boku stojí ešte náš najmladší brat. Na to sa „ujo Ďuro, stačí Ďuro“ pozrel na mňa, zopakoval svoje predstavenie a pýta sa ma – a vy, slečna? A ja mu vravím, no, ja som ich najstaršia sestra. „ujo Ďuro, stačí Ďuro“ na mňa nedôverčivo pozrel a vraví – to kde Ťa Vaši nabrali? Bratom už viac nebolo treba, náhle sme všetci hľadeli iným smerom, len nie na seba, ja som si hrýzla peru a „ujo Ďuro, stači Ďuro“ sa odlifroval aj sám.

Toľko teda z krás genetiky a plánovaných zväzkov.

Príhoda druhá, duchovná (?)

Stojíme v pivnici u ockovho brata a dívame sa na nagymamine veci. A zrazu je nám všetkým jasné, že vlastne nič nechceme. Čo za vec reálne môže pripomínať našu nagymamu?! Ujo čosi vraví a vraví a ja vôbec nevnímam, len to, ako sa oco zrazu pohne smerom k jednej krabici a vyberie – kríž. Plastový, nie moc pekný, ale kríž. Pozrie na mňa a vraví – dáme si ho do kuchyne, aj tak žiadny doma nemáme. Na to vchádza mamka a oco jej ten kríž podáva so slovami - tu máš, dáme ho do kuchyne. Vymeníme si s maminkou nechápavé pohľady a odchádzame.

Vysvetlenie príhody pre nevalaštekovcov: u nás doma sa za 25 rokov na stenách vyskytoval z devocionálií – cca 4 roky obraz anjela strážneho v detskej, asi 15 rokov na zárubni spálňových dverí malinký magnetický krížik (má asi 5 cm na dľžku), jeden malinký obrázok (taký z knižky) Panny Márie Pomocnice v chodbe na skrini medzi ostatnými pohľadnicami a v časoch najväčšieho môjho pubertálneho vzdoru polokríž – poloplastika v mojej izbe asi 4 roky. Oco takéto veci nikdy nemal ráda vždy ich odudral? Z...mena?! Z...ázrak?! ;)

telenovela life

Ja viem, že je dostatočne nočná hodina a zajtra ma čaká náročný deň, napriek tomu mi čosi nedá spať a drží ma tu, až som proste musela otvoriť tento rozpísaný príspevok a začať ho písať odznova.

Jedno, čo mňa samotnú na mne fascinuje, je fakt, že ja neviem písať, keď som veselá, spokojná a šťastná – vždy musím počkať na chvíľu, kedy som vyslovene smutná alebo si minimálne uvedomím ten priepastný emocionálny nepomer medzi tým, čo bolo a čo prežívam teraz. A preto píšem "about my telenovela life" opäť v intervale (0,-1) sínusoidy môjho života.

Napriek tomu začnem veselo.

Posledné dni som bola konfrontovaná s neuveriteľnými prejavmi lákavosti a dobroty voči mne. a to vyslovene vo veľkom štýle:

pozvanie a vlastne aj účasť na Valentínskej singles party, ktorá bola veľmi fajn a zatiaľ to najlepšie, čo som na Valentína zažila ;)

spievanie na Lúkach s úžasnými ĽUĎMI v prvom rade a hudobne na takom leveli, že koniec :)

Marfuškina neuveriteľná a nekonečná pohostinnosť, vďaka ktorej sa na návšteve u nej už dávno cítim tak trochu ako doma.

Teta vrátnička na Milde mi v pondelok opäť raz len tak „mimochodom“ pochválila čiapku a vlasy a vetrovku a vôbec – celá som sa jej prosto páčila, tak mi od samej radosti ponúkla, že mi zoženie do čiapky gumičku, aby mi nepadala na oči :D

A magisterská akreditácia - padol mi obrovský kameň zo srdca – máme ju!!!

Na BIGporade mi povedali, že nemám Valné na starosti, aj keď mi sľubovali opak.

V nedeľu večer zrazu ktosi klope na dvere – otvorím a v nich Tim, Majo a Yamaha – malinké zlatunké guitalele, ktorú mi tí blázni kúpili len tak!!!!

A do toho krásne slnečné dni, pondelkové sneženie, mútny Dunaj a prechádzka po múriku, ružová sukňa a Vavin unavený úsmev, Milančov veselý hlas v telefóne, Gemerka, obedy s Tim, Lukášovo „postaranie sa“ o papiere (opäť raz:), publikovanie našej práce s Guff v PROLP a proste...

Proste... som si uvedomovala posledné dni, že mám byť začo vďačná a aj som :). A že jasne, odkedy som stretla samu seba a prinútila sa akceptovať aj moju „rebelskú“ časť, tak je to so mnou jak na hojdačke, ale – stojí to za to. Telenovela life je najťažší v tom, že keď mi veci prestali byť jedno, náhle som vo večnej konfrontácii s niekým. Ja čosi skutočne nechcem a tomu druhému to ubližuje. Len tak – lebo takému čomusi nerozumie a ja – už akoby nemám cesty späť. Musím proste len ísť, bojovať, vysvetľovať tomu, komu sa dá a komu môžem a chcem a prijať to, že mi proste mnohí rozumieť nebudú. A že je to fest divná situácia vysvetľovať a riešiť a... uff :)

Hm, ale teraz k smutnejšej časti článku. Dnešná liečebácka párty bola v plnom prúde, keď tu telefonát od maminky. Nagymama zomrela. Ja – ani neviem, čo by som mala povedať. Nechce sa mi ani veriť, aj keď viem, že posledné dni bola na tom horšie a mala svoj vek a už chcela zomrieť. Ona proste odišla a ja som tu ostala, opäť raz mladá a hlúpa, so zatvrdnutým srdcom, ktoré nedalo ešte jednu šancu.

Telenovela life. Z plus 100 na mínus 100 a to pekelne rýchlo ;) či?!

o chaose v hlave II

31.1.2011

Sedím si doma, v Mišiakovej posteli a počúvam pána Morbachera. Hrať na klavíri nemôžem, bo je zatarasený počítačmi (ich počet v našej izbe zatiaľ, chvalabohu rastie iba aritmetickým radom), Milanč v Domke, Mišo dáva posledné skúšky v Ružomberku, tato pozerá telku a maminka je na ceste domov. Silická planina je krásne zimne tmavomodrá a nad ňou nádherne belasá obloha.

Opis tejto skutočnosti je, zdá sa, absolútne nezmyselný. Nestalo sa nič hodné pamätania si, nič extra. Ale ja, si ktovieprečo pamätám zrovna takéto chvíle – pamätám si, ako som sedela tuto na stole o meter vedľa, osem a pol roka dozadu, bol august, strašne rožňavsky horúco, vyzerala som Milanča z práve umytého vtedy ešte zatekajúceho dreveného okna, tešila sa, že sme konečne domaľovali a KONEČNE sa zbavili hnusného latexového náteru po Rusoch a nedokázala som si predstaviť, že raz budem mať 25 rokov.

Nemala som ja veru nikdy problém s fantáziou, skôr taký, že sa mi občas stierala tá hranica medzi fantáziou a realitou a ja som ostávala sklamaná. Napriek tomu som si nevedela predstaviť, že raz, v reálnom živote sa stane niečo také ako dnes. Napríklad, že sa nebudem musieť hádať s bratmi (naposledy sme sa s Mišom pohádali na probléme individuálnej osobnej zodpovednosti pred asi pol rokom :). Že raz nám oco všetkým ohreje obed, že raz budem mať kamarátov aj v +- mojom veku. Že raz na vlastné oči uvidím oceán, že raz budem môsť regulérne ísť k salíkom alebo do kostola. Že sa raz postavím pred kameru a budem schopná dajaké to slovo vyriecť, že raz mi dajaký blázon zverí do rúk foťák. Že raz naberiem odvahu a...

Vlastne to chcel byť pôvodne úplne jednoduchý, optimistický článok o tom, že mi vie byť aj fajn, že som dakedy aj doma a neunavená a nie chorá a že sem-tam napriek všetkému mi môže byť tak jednoducho fajn :)

A do tejto chvíle tento článok aj taký bol.

Pretože som ho nestihla dopísať a išla na ASC oslavu Don Bosca k salíkom. Bolo nás tam pár, neuveriteľne fajn atmosféra, krásna omšička a pokecy a klavír... a ja som náhle prišla na to, že je fajn mať dobré spoločenstvo. Že sa mi tohtoročná strenna veľmi páči. Že je hrozne dôležité dobre sa starať a viesť svoje stretko. Že som hlupaňa hlúpa a ešte k tomu lenivá a pyšná, ak som kedy pochybovala o tom, že Pán Boh JE, EXISTUJE aj v mojom živote, denne koná... Že by bolo pre mňa CŤOU byť ASC, že by to bola špeciálna milosť a nie niečo, pre čo sa ja mám rozhodnúť, čohosi vzdať...

Že asi nič na svete nemá len jednu stránku, aj keď sa mi to tak často zdá. Že je možno ťažké zohnať prácu liečebného pedagóga, no oplatí sa hľadať iba pre tú možnosť, že sa raz možno nájde. Že kľúč na krásne a dobré veci je vo mne - ja rozhodujem či sa dívam na krásu alebo na jej chyby...

je to chaos, tento príspevok. čo už...

ako dôkaz (chaosu :) prikladám fotku. bol september, bolo mi fajn, bola som na výlete so super ľuďmi a nič som si nerobila z mračien, čo sa mi sťahovali nad hlavou ;) neopatrnosť? naivita? alebo proste - život?!