o chaose v hlave II

31.1.2011

Sedím si doma, v Mišiakovej posteli a počúvam pána Morbachera. Hrať na klavíri nemôžem, bo je zatarasený počítačmi (ich počet v našej izbe zatiaľ, chvalabohu rastie iba aritmetickým radom), Milanč v Domke, Mišo dáva posledné skúšky v Ružomberku, tato pozerá telku a maminka je na ceste domov. Silická planina je krásne zimne tmavomodrá a nad ňou nádherne belasá obloha.

Opis tejto skutočnosti je, zdá sa, absolútne nezmyselný. Nestalo sa nič hodné pamätania si, nič extra. Ale ja, si ktovieprečo pamätám zrovna takéto chvíle – pamätám si, ako som sedela tuto na stole o meter vedľa, osem a pol roka dozadu, bol august, strašne rožňavsky horúco, vyzerala som Milanča z práve umytého vtedy ešte zatekajúceho dreveného okna, tešila sa, že sme konečne domaľovali a KONEČNE sa zbavili hnusného latexového náteru po Rusoch a nedokázala som si predstaviť, že raz budem mať 25 rokov.

Nemala som ja veru nikdy problém s fantáziou, skôr taký, že sa mi občas stierala tá hranica medzi fantáziou a realitou a ja som ostávala sklamaná. Napriek tomu som si nevedela predstaviť, že raz, v reálnom živote sa stane niečo také ako dnes. Napríklad, že sa nebudem musieť hádať s bratmi (naposledy sme sa s Mišom pohádali na probléme individuálnej osobnej zodpovednosti pred asi pol rokom :). Že raz nám oco všetkým ohreje obed, že raz budem mať kamarátov aj v +- mojom veku. Že raz na vlastné oči uvidím oceán, že raz budem môsť regulérne ísť k salíkom alebo do kostola. Že sa raz postavím pred kameru a budem schopná dajaké to slovo vyriecť, že raz mi dajaký blázon zverí do rúk foťák. Že raz naberiem odvahu a...

Vlastne to chcel byť pôvodne úplne jednoduchý, optimistický článok o tom, že mi vie byť aj fajn, že som dakedy aj doma a neunavená a nie chorá a že sem-tam napriek všetkému mi môže byť tak jednoducho fajn :)

A do tejto chvíle tento článok aj taký bol.

Pretože som ho nestihla dopísať a išla na ASC oslavu Don Bosca k salíkom. Bolo nás tam pár, neuveriteľne fajn atmosféra, krásna omšička a pokecy a klavír... a ja som náhle prišla na to, že je fajn mať dobré spoločenstvo. Že sa mi tohtoročná strenna veľmi páči. Že je hrozne dôležité dobre sa starať a viesť svoje stretko. Že som hlupaňa hlúpa a ešte k tomu lenivá a pyšná, ak som kedy pochybovala o tom, že Pán Boh JE, EXISTUJE aj v mojom živote, denne koná... Že by bolo pre mňa CŤOU byť ASC, že by to bola špeciálna milosť a nie niečo, pre čo sa ja mám rozhodnúť, čohosi vzdať...

Že asi nič na svete nemá len jednu stránku, aj keď sa mi to tak často zdá. Že je možno ťažké zohnať prácu liečebného pedagóga, no oplatí sa hľadať iba pre tú možnosť, že sa raz možno nájde. Že kľúč na krásne a dobré veci je vo mne - ja rozhodujem či sa dívam na krásu alebo na jej chyby...

je to chaos, tento príspevok. čo už...

ako dôkaz (chaosu :) prikladám fotku. bol september, bolo mi fajn, bola som na výlete so super ľuďmi a nič som si nerobila z mračien, čo sa mi sťahovali nad hlavou ;) neopatrnosť? naivita? alebo proste - život?!