Minule som tu písala, že neviem písať len tak, z radosti. Tak som si dnes zaumienila, že skúsim, však treba nejak začať. A keďže zamyslenia mi v tomto telenovelom štádiu moc nejdú, poďme na príbehy.
Takže zážitok prvý, veselý.
Osoby a obsadenie: M – Mišiak, J – Janka, V – Vierka alebo tiež ja.
Situácia: Už vcelku fajn, kar po pohrebe našej nagymamy vcelku úspešne za nami, nesmiali sme sa s bratmi moc, Mišo si strategicky sadol medzi mňa a Milana. Darilo sa nám spoločensky konverzovať s ľuďmi, ktorých sme videli prvý krát aj s tými, ktorých sme nevideli tak dávno, že to bolo ako by sme sa videli prvýkrát. A stretli sme Janku – dievča, ktoré celý život bývala s rodičmi a bratom vedľa našej nagymamy, je v približne mojom veku a v detstve sme sa spolu často hrávali. A potom sme sa stretli v Košiciach a bývali tri roky na tých istých intrákoch a chodili do UPC a kamarátili sa. Dnes je už z nej pani psychologička v rodnom meste, tak sme mali veru o čom kecať. Zrazu, medzi rečou Janka nenápadne spomenie, že má priateľa. (Nasleduje nepresné, no hádam aspoň trochu vtipné parafrázovanie ;)
V: ...wau Jani, kto? Niekto, koho poznám?
J: Nie, nie, to si už nebola v Košiciach... A ty?
V: No, ja nič takéhoto rázu, nikde nikto ;)
M: Aaaale, vy ryšavé ženy, vy máte na každý prst desať chlapov.
(V a J nechápavý pohľad)
V: Jaaaaaaaj, tak to preto som sa s nimi ešte nestretla, že ty mi vlastne robíš casting. Také predkolo....
M: Presne! Normálne mi musia prejaviť zjavný záujem o Teba a dobré úmysly, musia mať o Tebe aj aké – také informácie..
J: A to ich skúšaš?
M: Normálne ako na výške... Pozrite kolega, toto si musíte poriadne naštudovať, to sú vážne veci – Vierine záľuby – beh, to ste kde nabrali?!
V: a veci ako charakter a tak?
M: Ale prosím Ťa, koho dnes také veci zaujímajú?
V: A môj názor bude kedy koho zaujímať?!
J: Neboj, Vieri, však ty budeš môcť ešte áno alebo nie povedať... snáď...
Na to sme sa všetci traja rozosmiali a aj sme zabudli, že sme na vážnom mieste. Keď do toho vbehol akýsi „ujo Ďuro, stačí Ďuro“ pozrel na Miša a vraví – hm, ty si Milanov syn? a Mišo že hej, hej a tam na boku stojí ešte náš najmladší brat. Na to sa „ujo Ďuro, stačí Ďuro“ pozrel na mňa, zopakoval svoje predstavenie a pýta sa ma – a vy, slečna? A ja mu vravím, no, ja som ich najstaršia sestra. „ujo Ďuro, stačí Ďuro“ na mňa nedôverčivo pozrel a vraví – to kde Ťa Vaši nabrali? Bratom už viac nebolo treba, náhle sme všetci hľadeli iným smerom, len nie na seba, ja som si hrýzla peru a „ujo Ďuro, stači Ďuro“ sa odlifroval aj sám.
Toľko teda z krás genetiky a plánovaných zväzkov.
Príhoda druhá, duchovná (?)
Stojíme v pivnici u ockovho brata a dívame sa na nagymamine veci. A zrazu je nám všetkým jasné, že vlastne nič nechceme. Čo za vec reálne môže pripomínať našu nagymamu?! Ujo čosi vraví a vraví a ja vôbec nevnímam, len to, ako sa oco zrazu pohne smerom k jednej krabici a vyberie – kríž. Plastový, nie moc pekný, ale kríž. Pozrie na mňa a vraví – dáme si ho do kuchyne, aj tak žiadny doma nemáme. Na to vchádza mamka a oco jej ten kríž podáva so slovami - tu máš, dáme ho do kuchyne. Vymeníme si s maminkou nechápavé pohľady a odchádzame.
Vysvetlenie príhody pre nevalaštekovcov: u nás doma sa za 25 rokov na stenách vyskytoval z devocionálií – cca 4 roky obraz anjela strážneho v detskej, asi 15 rokov na zárubni spálňových dverí malinký magnetický krížik (má asi 5 cm na dľžku), jeden malinký obrázok (taký z knižky) Panny Márie Pomocnice v chodbe na skrini medzi ostatnými pohľadnicami a v časoch najväčšieho môjho pubertálneho vzdoru polokríž – poloplastika v mojej izbe asi 4 roky. Oco takéto veci nikdy nemal ráda vždy ich odudral? Z...mena?! Z...ázrak?! ;)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára