Napriek tomu, že som niekde blízko +1 mojej životnej telenovelovej sínusoidy , píšem zamyslenie. Asi aby som si dokázala, že to dokážem. A tiež preto, že som divná.
Som divná, nielen preto, že sa smejem, keď je mi ťažko, keď som nahnevaná a keď sa mi chce plakať.
Nielen preto, že si nechcem priznať, že nezvládnem všetko sama.
Nielen preto, že moja všetkozľahčujúca ironická tendencia je strašne ťažko chápateľná.
Nielen preto, že všetci riešia vzťahy a ja riešim existenciálny strach s názvom „neviem, čo ďalej“.
Nielen preto, že organizujem x-vecí, aj keď si nedokážem dobre zorganizovať ani svoj vlastný čas na školu a prácu. A že ma minul nagymamin organizačný talent (rozmýšľam, kto ho asi zdedil...)
Nielen preto, že ma desia chalani, čo sú na mňa moc milí.
Nielen preto, že neviem prijímať komplimenty.
proste som a basta. A čo je najhoršie? že ma to na jednej strane tak trochu mrzí – takým tým štýlom „Ty kokso, Viera, ta ty nevieš vôbec nikam zapadnúť, že?! Do bežnej ľudskej slovenskej populácie už vôbec nie, že?!“ a na druhej strane je mi to úplne, úplne JEDNO a mám z toho až priam anarchistickú radosť.
Lietam si po Bratislave a smejem sa s liečebákmi a cudzími ľudmi v autobuse, nosím oblečenie čudnej farby, diskutujem o rôznych psychoterapeutických aspektoch, nechávam Guff zachraňovať moju bakalárku, pozerám filmy a čítam knihy, každú chvíľu vymyslím nejakú hovadinu, s kľudom Angličana si žehlím veci len tak pre radosť, kritizujem prašivú dobu, robím si kruté vtipy a nechce sa mi späť k problémom.
Jedna moja časť vie, že proste neujdem. Či sa mi to páči alebo nie, začnem aj ja byť „žena“. Čo sa bude maľovať a lakovať si nechty a pekne sa obliekať a nosiť kabelky a pekne sa vyjadrovať a bude milá a dobrá a láskavá a obrúsi môj sarkazmus na láskavé pousmiatie. že opäť príde doba, keď budem musieť riešiť či máme doma mlieko a čo uvariť na obed a ako zašiť hentú dieru na rifľoch a...
A len čo si na to spomeniem, dačo vo mne sa strašne vzbúri. Ja viem, asi je to tým, že ešte neprešiel môj „recovery“ time, ktorý mi začal plynúť hneď jak som zdrhla z domu na výšku, ale mňa z toho proste ide rozhodiť. Ja nechcem byť tá pekná, čo ju vezmú na prechádzku jak psa! Ja chcem vidieť a zažiť a ísť a dozvedieť sa! Chcem vedieť ako veci fungujú a ako by mohli, chcem odhaliť nejaké strašne tajné tajomstvo alebo rozlúštiť záhadu alebo proste si ísť zahrať florbal a futbal a smiať sa, aj keď nie je dôvod...
Táto malá vzbura, to je dôvod prečo neprijímam komplimenty. Nemôžem povedať, že je mi jedno jak vyzerám, ale HEJ! ja som človek! Mám hlavu, prepáčte! Rozprávajme sa, robme niečo, pozerajme filmy, čítajme knihy, spievajme alebo mlčme, len prosím, neostávajme pri farbe trička.
a možno to neprekonám. a potom mi veru nebude ľúto, že som sama. Ešte toľko srdca mám, že by som seba v takomto „Šárkovskom“ vydaní nepriala ani najväčšiemu nepriateľovi.
Alebo je práve toto u mňa na povrchu? A vo vnútri chcem byť láskavá a príjemná a starostlivá a nežná?
Obetovala by som pre to všetku svoju div(n)(okov)osť?!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára