tak si sedím na intráku. V Mordore(mám na toto označenie patent, tak prečo ho nepoužiť :) Janka je doma, ja mám megaobrovský playlist spravený (konečne) a popratané. Takže (skoro) celý deň počúvam skvelú hudbu a chodí mi po rozume táto téma. a bakalárka je ešte stále v nedozerných diaľkach. Z čoho mi logicky vyplýva, že keby som týchto pár obsesívne neodchádzajúcich riadkov napísala hneď ráno, možno by som stihla byť o krok bližšie bakalárke. No ale načo sa znepokojovať, všakáno?
Opäť raz som bola na ašpirantskom stretku. Oni tie stretká majú strašne zvláštnu atmosféru. Strašnú a zvláštnu naraz. A viem, že ku nej prispievam aj ja výraznou mierou... Vždy, keď na ne prídem, som už strašne unavená, neviem sa na ne tešiť (ani ja! Žofka by len zalomila rukami, keby toto čítala:) a „nějak mi ty fóry nejdou cez pysky“. Ale čo je na nich fajn – vždy ma aspoň jedna vec na pár dní osloví. Teraz mi ostalo niekoľko vecí, super, že skoro vôbec spolu nesúvisia :D
Prvá: rozhovory. Uvedomila som si, ako veľmi mi chýbajú.
Ako decká sme sa s Monikou furt dakde prechádzali a popritom rozprávali. Kecali sme o všetkom, čo nás napadlo, boli to veci obyčajné, každodenné, vymyslené (i keď... dodnes si nie som istá tým či BANDA bola vymyslená ;), veľa sme sa smiali, občas hádali a pri tom všetkom sme mali odvahu a chuť venovať sa aj témam, ktoré neporozprávame len tak niekomu. Teda ja určite nie. A keďže ma už „prešlo“ to presvedčenie, že moje názory vôbec nikoho nezaujímajú a že ich teda nemám nikomu zbytočne prezentovať (znakom upustenia od tejto tendencie je aj tento blog ;), stojím zrazu pred faktom, že rozprávať sa, je pre mňa problém.
Ja to totiž neviem. Ľahké spoločenské konverzácie sú moja nočná mora, akoby nikdy neviem, na čo sa pýtať a čo môžem povedať a ešte mám povestné valaštekovské šťastie na boľavé otázky. Trochu mi pomáha existencia chatu, ale... to nie je celkom ono. A predsa ma to k ľuďom ťahá. Predsa chcem vedieť, čo si skutočne myslia. Ako veci vidia. Čo je pre nich dobré, hodnotné, milé, správne? Je to zvláštne, lebo ja nemám moc rada dlhé reči a obľubujem situačnú komiku, takže to chce veľa trpezlivosti, dostať sa k diskusii so mnou. A predsa mi to chýba.
Najkrajšie rozhovory, aké si pamätám boli tie s mojou starkou. Ešte žije, ale už sme sa dávno nerozprávali. Babka bola majster jednoduchých a pre mňa úplne hlboko inšpirujúcich slov. Dokázala mi ich úplne nenápadne vsunúť do debaty o tohtoročných červivých Jakubkách. Asi na to treba mať špeciálny dar alebo celoživotné skúsenosti, neviem.
(ale som sa pekne zamotala. A do toho Nightvision.... Daft punk forever ;)
Ale keď som už tento chaosný príspevok začala: druhá vec, čo vo mne od včera rezonuje je môj ocko. V kombinácii so spomínaným Daft punkom si práve asi namiesto písania rozmočím nálepku na notebooku, ale... Pred časom kamoška mala na FB status: Viete, aké to je, keď je na vás ocko hrdý?! Ja popravde, neviem veľmi. Občas, napríklad dnes, premýšľam, aké by to asi bolo. To je síce absolútne nekonštruktívne premýšľanie, ale na druhej strane, čím som staršia a trochu „ďalej“ od domu, tým je menej trpkosti v takomto premýšľaní. Dokonca až tak, že sa od sebaľútosti posúvam k otázke, ako mám ja dať najavo, že ho mám rada? Že ja som naňho hrdá, že si ho vážim? Neviem... ale nebolo by zlé na to prísť.
(Na záver perlička. Pán Boh je srandista :) Keď sme druhýkrát odspievali na Lumene, dobehol za mnou Pali Piatrov a vraví mi: „Bolo to krásne, Vierka. Naozaj. Mal som z vás naozaj super zážitok. Škoda, že tu nie sú vaši. Ocko by bol na teba hrdý!“ A ja som využila fakt, že mi veci dochádzajú pomalšie, stihla sa rozlúčiť a odbehnúť niekam za zvyškom festabangu a popritom polykať slzy. TOTO bola tá najväčšia pochvala. )
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára