Mám šesť rokov a v Rožňave je typicky horúce leto. Celá kotlina sa vtedy zmení na jedno rozpálené „údolie smrti“, kde vám rozhorúčené panely nedajú spať ani v noci. Práve sme sa presťahovali s našimi do druhej bytovky na tom istom sídlisku. Otec čosi opravuje na škodovke, maminka sa vybrala so sesterkou a Mišiakom v kočíku do pekárne. Z toho horúca sa už ani nám, deťom nechce nič robiť, len oťapene posedávame na lavičkách a obrubníkoch. V tom sa ozve vo mne dobrodružná povaha a vyberiem sa za mamkou.
Vedela som, kde je pekáreň, tak som si smelo vykračovala, preskúmala trochu cestou krovie a žaburinu, poskakovala a pohmkávala si. Až som došla na križovatku (dodnes, keď tadiaľ idem, zmocní sa ma na stotinu sekundy ten pocit bezradnosti) a tou sa dalo vybrať troma ďalšími cestami. Tak som skúsila prvú.... po maminke ani chýru. Druhá, to už ma chytila mierna panika. Na tejto ulici som teda určite ešte nikdy nebola. Tretia bola zlá hneď od začiatku. to som vedela. a predsa som šla až na druhý koniec, ku koncu som už utekala. Panika sa vo mne stupňovala, nechápala som, ako som mohla nestretnúť mamku a kde vlastne som a ako sa vrátim a čo teraz... na konci ulice som si sadla na obrubník a rozplakala sa. Oproti z domu akurát vychádzali domáci aj s návštevou. Teta sa na mňa súcitne pozrela a snažila sa zo mňa vypáčiť, čo tu robím, odkiaľ som a prečo plačem. Niektoré veci sa vekom nemenia. A ja som ani na šesťročné dieťa moc nezvykla plakať. No keď som už raz začala, tak nešlo len tak prestať. Chaos vo mne sa natoľko vystupňoval, že som si nevedela spomenúť na slovenčinu vôbec a len som čosi jachtala po česky. Ujo bol našťastie pletiek znalý pán policajt, takže ma rýchlo priradil k prišelcom na vojenskom sídlisku, posadil ma do služobného auta a odviezol späť pred náš panelák. Kde mimochodom už bola aj maminka s Mišom v kočiari a sesterkou po boku a oco sa ešte stále šprtal v škodovici. Šokovane na mňa kukol, keď ma zazrel v policajnom aute. Čo bolo ďalej, si už nepamätám.
Chuť objavovať a vydávať sa či už reálne alebo symbolicky na cesty sama ma ešte stále neopustili. Z tejto jednoduchej a obyčajnej príhody mi ostali len tri zvláštne princípy, ktorými sa odvtedy riadim.
1. Vždy si zapamätávam oporné body, aby som sa vedela vrátiť.
2. Rátam s tým, že ľudia sa môžu správať nepredpokladateľne (v pozitívnom smere – postarajú sa o plačúce dieťa pred domom, aj keď patrí k nie moc obľúbenej skupine v meste. v negatívnom smere – kľudne sa môžu rozhodnúť ísť domov inou cestou ;)
3. A ten tretí princíp ani nie je princípom. Len viem, že vo chvíli, kedy mám sto chutí poskladať sa na najbližší obrubník a rozplakať sa, je najvyšší čas a obrátiť a ísť domov. A že keďže moja čeština už dosť upadla, keď som v strese, tak je pre mňa neuveriteľne ťažké rozprávať.
K čomu vlastne smerujem touto príhodou z detstva?
Už pár týždňov som vďaka Plamienku, ale aj vďaka bežným situáciám znova a znova konfrontovaná s pravdami o sebe, ktoré sú vlastne strašným, iracionálnym klamstvom. To, ako som presvedčená o tom, že plač je istým spôsobom neprijateľný spôsob reakcie – to ostatní plačú, nie, kdeže ja, to v žiadnom prípade! Ako si myslím, že všetko MÁM zvládnuť sama – ostatní môžu byť smutní, bezradní, môžu nezvládať, ale ja nie, vážení. A je v tom riadny kus pýchy a neprijatia samozrejme :) neni som ja až taká nesebecká, ako by som možno chcela alebo ako by mohli tieto riadky vyznieť.
A vidím pár klamstiev aj v mojom rebelantskom naladení momentálnom. Ja nejak celkovo rada a moc ľahko klamem. Bohužiaľ, už od detstva. Bohužiaľ, nielen seba...
Dobrá správa je, že som síce bližšie k -1, ale ešte tu nie je ten pocit na plač na obrubníku, tak len smelo vpred ;)
(...ale výhľad z tej križovatky je brutálne pekný... :)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára