telenovela life

Ja viem, že je dostatočne nočná hodina a zajtra ma čaká náročný deň, napriek tomu mi čosi nedá spať a drží ma tu, až som proste musela otvoriť tento rozpísaný príspevok a začať ho písať odznova.

Jedno, čo mňa samotnú na mne fascinuje, je fakt, že ja neviem písať, keď som veselá, spokojná a šťastná – vždy musím počkať na chvíľu, kedy som vyslovene smutná alebo si minimálne uvedomím ten priepastný emocionálny nepomer medzi tým, čo bolo a čo prežívam teraz. A preto píšem "about my telenovela life" opäť v intervale (0,-1) sínusoidy môjho života.

Napriek tomu začnem veselo.

Posledné dni som bola konfrontovaná s neuveriteľnými prejavmi lákavosti a dobroty voči mne. a to vyslovene vo veľkom štýle:

pozvanie a vlastne aj účasť na Valentínskej singles party, ktorá bola veľmi fajn a zatiaľ to najlepšie, čo som na Valentína zažila ;)

spievanie na Lúkach s úžasnými ĽUĎMI v prvom rade a hudobne na takom leveli, že koniec :)

Marfuškina neuveriteľná a nekonečná pohostinnosť, vďaka ktorej sa na návšteve u nej už dávno cítim tak trochu ako doma.

Teta vrátnička na Milde mi v pondelok opäť raz len tak „mimochodom“ pochválila čiapku a vlasy a vetrovku a vôbec – celá som sa jej prosto páčila, tak mi od samej radosti ponúkla, že mi zoženie do čiapky gumičku, aby mi nepadala na oči :D

A magisterská akreditácia - padol mi obrovský kameň zo srdca – máme ju!!!

Na BIGporade mi povedali, že nemám Valné na starosti, aj keď mi sľubovali opak.

V nedeľu večer zrazu ktosi klope na dvere – otvorím a v nich Tim, Majo a Yamaha – malinké zlatunké guitalele, ktorú mi tí blázni kúpili len tak!!!!

A do toho krásne slnečné dni, pondelkové sneženie, mútny Dunaj a prechádzka po múriku, ružová sukňa a Vavin unavený úsmev, Milančov veselý hlas v telefóne, Gemerka, obedy s Tim, Lukášovo „postaranie sa“ o papiere (opäť raz:), publikovanie našej práce s Guff v PROLP a proste...

Proste... som si uvedomovala posledné dni, že mám byť začo vďačná a aj som :). A že jasne, odkedy som stretla samu seba a prinútila sa akceptovať aj moju „rebelskú“ časť, tak je to so mnou jak na hojdačke, ale – stojí to za to. Telenovela life je najťažší v tom, že keď mi veci prestali byť jedno, náhle som vo večnej konfrontácii s niekým. Ja čosi skutočne nechcem a tomu druhému to ubližuje. Len tak – lebo takému čomusi nerozumie a ja – už akoby nemám cesty späť. Musím proste len ísť, bojovať, vysvetľovať tomu, komu sa dá a komu môžem a chcem a prijať to, že mi proste mnohí rozumieť nebudú. A že je to fest divná situácia vysvetľovať a riešiť a... uff :)

Hm, ale teraz k smutnejšej časti článku. Dnešná liečebácka párty bola v plnom prúde, keď tu telefonát od maminky. Nagymama zomrela. Ja – ani neviem, čo by som mala povedať. Nechce sa mi ani veriť, aj keď viem, že posledné dni bola na tom horšie a mala svoj vek a už chcela zomrieť. Ona proste odišla a ja som tu ostala, opäť raz mladá a hlúpa, so zatvrdnutým srdcom, ktoré nedalo ešte jednu šancu.

Telenovela life. Z plus 100 na mínus 100 a to pekelne rýchlo ;) či?!