dnes bol totiž zvláštny a špeciálny
deň – presne preto, že všetko bolo úplne normálne a obyčajné. Na prvý
pohľad.
Rozdýchavam Luciu Piussi a jej
Láska je sliepka.
Pomedzi to sa hanbím za svoju
šialenosť, dozvedám sa, že mi ľudia nerozumejú, lebo som žena (keď tomu
porozumiem, s radosťou dopíšem vysvetlenie :D), filozofujem pri čumení do
pračky. Šokujem staré cigánky odhodlanosťou dožiť sa svojej budúcnosti a presne
vtedy sa aj o nej dozvedieť, zapamätávam si prorocké slová o dvojčatách,
desím sa z prvého oficiálneho pozdravu „bozkávam“ na moju adresu, smejem
sa zo štvorročného gentlemana, ktorý bleskovo zhodnotil po poskytnutí blaha v podobe
vody a mydla, že som „veľmi láskavá“ a teším sa zo špuntov, čo
radostne na mňa pri ich odchode z môjho pracoviska kričia: „teta
dovidenia, prídeme zaaaaaaas!“.
Napriek skeptickým vyjadreniam pani
profesorky Horňákovej, predávanie zmrzliny je ideálna práca pre liečebáka s menšou
sociálnou fóbiou.
a dnes sa konečne pocit
dlhšie pretrvávajúvší vo mne dostal podobu... dajme tomu, básnickú... a ten
pocit sa týka toho, že žijem v úžasnej krajine, čo má lesy do kopca aj na
rovine, kde spieva Jana Kirschner, kde sa vozia kone na traktore a kde žijú
mnohí, mnohí dobrí ľudia.
tak im a aj vám, ktorí
čítate tieto riadky ju proste venujem. Pretože som patologická optimistka ;)
chcela by som písať
o vďačnosti
o láske
o domove
o daždi
o horách
o mokrej tráve
o nebojácnej srnke
o smelých tichách priateľov
namiesto toho je každý môj spev žalospevom
z radostného srdca
jak z prítmia sarkofágu
vždy objaví sa nový smútok
alebo
to len my, ľudia blázniví,
delíme svet na smútky a radosti?
možno je v každej našej radosti
neviditeľný žiaľ
v každom našom hrdinstve kúsok
zbabelstva
v každej našej pravde kúsok klamstva
možno smútok ozaj lieči Gemerka
a horúčku bozk milujúcej mamy
možno na každý sľub čaká vreckovka
skutok úprimne uviazaný
možno nevypovedané túži po slovách
možno slová túžia ostať samy
a znieť – vážne
jednotlivo
ako ďakujem.
ľúbim.
mami...
