sivo

Je tu koniec februára.

Sneh sa netopí dostatočne rýchlo. Alebo aspoň nie tak rýchlo, ako by som predpokladala.

Neuveriteľne ma bolia oči. Asi som si zase uhnala dajaký málo evidentný, ťažko liečiteľný zápal očí (huráááááá, už len čakám na herpes :D)

Časť reality, ktorú v súčasnosti neviem riešiť, sa už definitívne presunula do snov. Milé na tom je, že vždy tie sny majú vtipnú časť – seriózne, tak vtipnú, že sa budím na svoj vlastný smiech. No a potom tá nočná mora, čo už...

A opäť raz nie som v suchu. Nevadí, ešte stále počet neistôt v mojom živote rastie len aritmetickým radom.

Ideálny čas na malú reminiscenciu.

Dívam sa z okna, za plotom bývalej škôlky prechádza vlak. Nič na tomto pohľade mi nepripomína výhľad z nášho okna,  a predsa naň myslím.

Vždy, keď si spomeniem na návrat do Rožňavy, je tá spomienka sivá. Neviem sa teraz rozhodnúť či je sivá pre sépiový efekt v mojej hlave spôsobený nočným cestovaním alebo som to proste v poslednom čase iba vychytala – lebo, povedzme si úprimne, skoro ráno, v zime, neskoro na jeseň, skoro na jar a uprostred horúceho leta je v našom meste trochu sivo. Trochu dosť sivo.

Ale to nevadí. Som doma.

Zdvihnem pohľad od zeme a vidím STROMY, HORY, NEBO. Neuveriteľné. Stále rovnako a predsa úplne inak krásne.

Odblokuvávam staré aj nové obchodné domy, svetelné panely, reklamné bilboardy a žasnem.

Aha, tu na tomto moste sme sa ešte pred desiatimi rokmi zamýšľali, či nás tá železná platňa unesie.

A fontána – ako dlho som nechcela veriť, že je to fontána? – a ako nás z nej vyhnal mestský policajt. Naháňať sa po fontáne a ešte aj so psom, to sa vskutku v slušnom meste nedeje.

V rohu tamtoho parkoviska bol obchodík a načapali sme tam spolužiaka, ako si kupuje cigarety – jo to bola ešte doba, kedy okolo nás prešiel a sklopil zrak.

Budova mestského úradu. Nedokázala som pochopiť, prečo si niekto postavil strašne škaredú budovu, čo sa už teraz rozpadáva a tú peknú nechá múzeu. A možno to vlastne bolo veľmi rozumné.

Aha, nie je tu plot, výhľad na Rudniansky kopec je ešte lepší. Sánky a prechádzky a zbesilé úteky pred kravami. A zbieranie čečiny a miesto mojich snov pri padnutej horárni...

Domov – za zákrutu, poza plot – a šup. Výhľad na Silickú planinu „za všechny peníze“. Ešte krok, dva, tri, okej, už sa nemusím hanbiť, poskakujem so 70tkou ruksakom na chrbte. Zložiť ruksak, vybrať kľúče, vidina teplého čaju a odostlanej postele je už vskutku trýznivá. Otáčam kľúčom, ale to už aj mamka z vnútra. „Vitaj, doma, čaj máš v kuchyni. A piekla som buchty. Utekááááááám!“ bozkáva ma mamka aj na druhé líce. Skladám ruksak, vchádzam do izby. Vydýchaný vzduch, bratia sa nenechávajú rušiť mojím pohybom v priestore. Líham si do postele a píšem status pre priateľov: ...doma.

No jo, pomohlo to. Minimálne ma tie oči menej bolia :)

P.S. zháňa sa chalan s voľným letom a so zmyslom pre dobrodružstvo.  

priateľstvo je možné

Kamarátiť sa s chalanmi/mužmi/ľuďmi s XY chromozómom  je strašne ľahké. Ak máte podobné záujmy – či už je to Star wars, futbal, knihy, filozofovanie, káva, hudba alebo Douglas Adams, môžete spolu tráviť neobmedzené množstvo času a môže vám byť spolu fajn. Ak aj dôjde k situácii, že si nerozumiete, vyriešite to a všetko, čo nie je nutné vyriešiť sa proste zahrnie do kategórie „odlišný pohľad ženy/muža“  a ten samozrejme rovnaký nikdy mať nebudeme, a tým pádom je všetko OK.

Kamarátiť sa s dievčatami/ženami/ľuďmi s XX chromozómom je pre mňa celoživotná výzva. Nie je tu totiž žiadny kepienok, pod ktorý by sme prirodzene schovali tú časť, v ktorej si nerozumieme.

Dnes cestou z obchodu som si spomenula na prvú veľkú hádku s mojou prvou ozajstnou dobrou kamarátkou. V podstate si nespomínam na veľa – iba na tragický pocit strašného odcudzenia „nikdy už nič nebude ako predtým“ a potom na miesto v parku, kde sme začali strašne, ale ozaj STRAŠNE smiať, ale to až neskôr. Takže príbeh sčasti pravdivý a sčasti skreslený blízkosťou nervových dráh spomienkových a fantazijných.

V tom čase sme obidve náruživo čítali, navštevovali 7. ročník ZŠ a milovali Rikyho (čo bol najúžasnejší pes na svete) a Lucy Maud Montgomeryovú – a pravdupovediac, tejto autorke až dodnes odpúšťam všetok pátos a romantiku, lebo proste matka nepraktickej, zasnívanej, pre tento život stratene j Anny (rovnako, ako sme boli my dve :D) si nekritický obdiv a úctu proste zaslúži. Preto logicky – po veľkej hádke sme si v záujme uzmierovania napísali list.

Vidím to ako dnes – Riky behá po parku, ja čítam list od nej, krásny, uhladený a ťažko čitatelný. Ona číta list odo mňa – pokrčený, s machuľami, s písmenkami poskakujúcimi po imaginárnych riadkoch, ktoré ani trochu neboli rovnobežné :)

V tom pre ňu bolo napísané čosi ako toto:

Neviem či sa ešte môžeme kamarátiť. Vieš, ty si vo všetkom lepšia – keď niekam ideme, nikdy sa nepotkneš a nespadneš – a ja každý deň aspoň dvakrát. Zakaždým sa mi smeješ, čo je pochopiteľné, lebo ja sa smejem tiež, ale ja si uvedomujem, aká som úbohá. Podľa mňa si aj oveľa múdrejšia, vždy máš jasný názor a prečítala si viac kníh a píšeš oveľa lepšie slohy. Ak sa s tebou mám kamarátiť, musím si uznať, že budem naveky tá horšia.

V tom pre mňa bolo čosi takéto (ale oveľa lepšie štylisticky):

Dakedy mi to s tebou strašne lezie na nervy. Vyrátaš všetky príklady na matike a nerobíš hlúpe chyby v diktátoch. Ešte si nestratila ani jedny kľúče a ja už neviem ani koľké. Všetci vedia, že máš lepšiu povahu, že si mierna a kľudná a ja som človek, čo vybuchne skôr, ako čokoľvek domyslí. Môžem sa s Tebou ešte kamarátiť, ale musíš to chcieť ty, lebo ty si z nás tá lepšia.

Čítali sme cca rovnako rýchlo a pri poslednej vete sme sa začali veľmi, veľmi smiať. Riky zbystril na druhej strane parku pri zábradlí Drázusu a rozbehol sa k nám. Pochopil, že chvíľa je radostná, poskakoval okolo nás a Ona, moja NAJLEPŠIA kamoška dávala pozor, aby nenechal na mne chlpy, lebo som alergická.

Plynie z toho nejaký ten záver, ale ten už nechám na čitateľov :)

Venované všetkým, ktorých môžem nazvať priateľmi a ktorí mi veria, že TO dám - o to viac, o čo si ja myslím, že TO určite nedám, v dôsledku toho, že ani neviem, čo To je a čoraz viac si myslím, že TO je život samotný. 

parciálne možný život

...

Prichádzam, zdravím sa, sadám k nemu na zem a usmievam sa. Podávam mu ruku. Pozrie na mňa prekvapene, v sekunde mu v oku vidím iskričku - spoznal ma. V momente zavrie knižku, podsunie mi ju pod ruku, aby som ju nemala na zemi, pevne stisne a – drží. Díva sa na mňa a drží mi ruku. Neviem či má tento úvodný rituál iba pre mňa, ale ja viem, že najbližších päť minút sa nemá zmysel čokoľvek sa ho pýtať alebo sa snažiť vyslobodiť sa. Len on a ja a ticho. Mladý muž s dušou dieťaťa ma učí sedieť ticho a dívať sa mu do očí.

...

Umývam chladničku a prvýkrát v živote vedome zapínam hudbu, aby som prehlušila samu seba. Nepomáha. Mením stanicu. Vypeckujem to. Preladím na úplne hlúpu stanicu plnú Elánu a Beyoncé. Nepomáha. Stále musím myslieť na to – čo ak „opustiť schémy“ znamená vzdať sa aj tých „zlých“ – čo keď som rovnako usilovná ako lenivá, rovnako puntičkárska ako neporiadna, čo ak nie som proste hlúpa, nech mi to už hovoril ktokoľvek akokoľvek dlho?!   Čo ak mám veriť priateľom?!

...

Skladám telefón a zapínam hudbu, teraz len tak, automaticky, chcem vedieť akú verziu Nočnej optiky to práve ktosi postol na fejsbúk. V jednom momente mi vlastne dôjde, čo som práve počula. Chcem či nechcem slzy sa samy, potvory, vyberú skontrolovať situáciu. Tak si sedím a plačem a vlastne sa teším. Občas je strašne fajn vyplakať ten odporne horký pocit zo smutných správ.

...

Pane Bože, však ja som racionálny človek. Ja viem, som strašná protiva a častokrát v každodennom uvažovaní sa proste nechávam unášať, ale mohli by sme prosím, vynechať tie krásne znejúce a mne nič nehovoriace slová na jednej strane a môj veľmi nepekný búriaci sa postoj do jedného obludného NECHCEM sformovaný na strane druhej? Dosť by to pomohlo.

...

Stačilo by tak málo. Proste napísať jedno jediné slovo: príď. A ja by som... sa možno nezmenila na racionálneho cynického ohyzda. Takto nemám šancu. Istý JT má totiž príliš veľa krát pravdu v príliš krátkom časovom úseku.

...

A predsa to niekedy ide. Keď slnko svieti a dívame sa z hradu na valiaci sa Dunaj a piatkovú premávku. Keď sa prechádzame nočným mestom až do posledného busu. Keď sedím na schodíkoch u Kapucínov a žasnem nad slovom, čo preniká až do najvnútornejšieho vnútra a vyvoláva radosť aj bázeň zároveň. Keď sa je s kým smiať a s kým tancovať a s kým prehrať dámu. Keď je s kým počúvať fajn hudbu, keď je tu veľa dobrých kníh a keď... je život aspoň parciálne možný. 

zimnovločková ;)

Na okno sadá 
hviezdička malá
plakala trochu
krutý je svet.

V plači sa teší 
okenná rímsa
hviezdičiek slzy 
zlátia jej ret.

Neplačte hviezdy
tešte sa rímsy 
prichádza zima

hrdze v nej niet...

veršovanka len tak pre radosť ;) vznik: ergoterapia pre deti, december 2011 - alebo 2010? :)