na úvod iba krátko:
naozaj rada cestujem vlakmi. nikdy mi tam nie je zle, pekné výhľady, občas človek stretne fajn ľudí a občas už nastupuje s veľa fajn ľuďmi a v zásade mi nevadia ani koženkové či látkové sedadlá a vzhľadom na moje južnotraťové cestovanie mi nikdy voloviny ako internet či elektrické zástrčky ani nenapadli.
predsa len musím týchto pár riadkov napísať. asi preto, lebo som už veľmi veľa krát mlčala.
nastupujem do vlaku, nočák. idem kus natesno (ale však kedy ja nie :D), no predsa si dám tú námahu a obídem ho celý: v celej vlakovej súprave sa nachádza presne päť kupéčok so záclonkami. už sú obsadené, lebo kto neskoro chodí, má kupéčko bez zácloniek.
vykašlem sa na záclonky, aj tak som sa už vďaka poschodovke naučila spať pri zažatom svetle.
sadám si do kupéčka. po celom dni, čo mi bola zima je príjemne vyhriate. už v Bratislave na stanici. "výborne!" myslím si "to sa bude krásne spať." houby, ono totiž napriek tomu, že je zázračná páčka eventuálne regulujúca teplotu nastavená na najchladnejšie, pečie jak blázon. po trištvrtehodinke mi napadá spásny nápad - otvorím okno! trochu sem-tam zafúkne, ale v zásade ten hic vcelku dobre vyrovná a ja sa ukladám spať. (pre šokovaných - to okno naozaj ostalo otvorené po nasledujúcich päť hodín. zakaždým, keď sa vo mne zobudil ekológ-ekonóm-masochista a zavrela som ho, po dvoch minútach som sa musela odhodlať k opätovnému vetraniu)
takže spánok. výborne! ale tu prichádzajú hlavní nepriatelia spánku v nočákoch - tramtararaaaaaaa: sprievodcovia!
že cez deň len tak nakuknú cez sklo?! (keďže záclonky, ako vieme, nie sú;) V noci, priatelia, v noci majú obdivuhodnú túžbu po medziľudskej interakcii, viacerým kontrolám lístka, hlasným vykecávaním v chodbičkách. Pochopiteľne, sú v práci. Niečím takým, ako sú potreby ľudí, pre ktorých v tej práci sú, sa netreba zbytočne zaoberať.
aaaaaaa ešte jedna chuťovečka: výmena sprievodcov vo Zvolene. zakaždým si poviem, že si na ten idiotský Zvolen nastavím budík, ale furt zabudnem. Ale zase o akú zábavu by som prišla! Napríklad ako v túto noc: Kľudne si driemem, vo svojom už príjemne vytemperovanom kupéčku, lebo ja mám vo zvyku byť okolo pol štvrtej ráno trochu ospalá. Zrazu - a tomuto umeniu by som sa chcela naučiť - na jeden šup sa otvoria dvere kupéčka a - áno, teraz prichádzame k názvu tohoto blogu - veľmi nahnevaná mladá žena na mňa zareve: "výmena sprievodcov! kontrola cestovných lístkov!"
ja mám už nejakú tú životnú skúsenosť sparťanskú, ale predsa so mnou kvalitne trhne, poďakujem sa Bohu, že som mladá a zdravá a srdce mi stále slúži a k infarktu zatiaľ nemám sklony, podám veľmi rozhnevanej mladej žene alias sprievodkyni ten nešťastný lístok a dívam sa na ňu ako bez slova tým pre mňa ešte stále veľmi obdivuhodným spôsobom na jeden šup zavrie dvere a odchádza.
veľmi sa bojím toho dňa, keď budem unavená tak, ako keď som cestovala domov pred Vianocami a zároveň budem tak militantne naladená, ako minulý piatok. To ten sprievodca, nech už to bude on či ona asi bude už veľmi mooooooooooooooooc rozhnevaný/á.
howgh. nech žije pokrok a vymyslite už niekto tie teleporty, prosím.
