...dajako mi clivo ;)

tak ja sa teda učím na tie štátnice...

a jak som tak sedela v práci na plechovke krmiva pre psy a čítala si tie všetky veci krásne liečebácke, ktoré sa mi úplne nádherným spôsobom zlievajú, premkol ma pocit. taký zvláštne nostalgický, jak za detstvom, ktoré je už preč a už ma nečaká nič iné, len práca a ešte viac práce a ešte všelijaké tie veci, ktoré ma zatiaľ vôbec netankujú a nechce sa mi ich riešiť.

a preto a tiež pre všetky decká, ktoré k nám chodia obdivovať škrečky a andulky a pripomínajú mi nás s Mončou, keď sme chodili do chovlovu akože na psie tyčinky pre Rikiho a hlavne v podstate ako do ZOO - hľa, básnička ;)

...
ako akord sedmičkový
ako radosť mamkina
ako puding nemiešaný
ako tajná modrina

ako ticho
ako hrdosť
ako túžba
ako smiech

optimizmus?
spomienkový?!
chválabohu, nech!
...

One of these days

niekedy je strašne ťažké pozerať sa na svet radostne, s nádejou, dúfať...

ale napriek tomu, že si chodím po svete a pripadám si ako smutná Kung fu panda, že sa to nedá zvaliť na hormóny, ale naozaj nie, pokiaľ fungujú štandardne. (tým pádom asi možno aj hej, však čo by už u mňa fungovalo normálne?!), že vďaka učeniu na štátnice mám fakt silný pocit, že som nezvládla 3. Ericsonovu vývinovú krízu a tým pádom som už odsúdené na večné pochybovanie...

dnešný deň aj tak stál za to.

Lebo:

- som pozbierala odvahu a išla poprosiť úplne neznámeho uja, aby mi opravil metlu. a už ju mám doma, celú! :) (s výdatnou pomocou Hužva a saleziánov :D)

- stretla som za polhodinku asi 10 veľmi milých ľudí

- dostala som neuveriteľne dobrý oponentský posudok :D

- Anička spravila štátnice!!! HURAAAAAAA :) dal by sa podľa jej strastiplného štúdia natočiť vcelku slušný Hollywoodsky film, ale nevzdala to a je MUDr.!

- a dopísala som báseň, ktorá mi po rozume chodí už dlllllllllllllllllho. a dnes jej chcem veriť a preto ju tu aj uverejním, kým si to rozmyslím. howgh!

nezlomíš mi srdce

mám ho dobre skryté

v hlbinách si kľúčik

potichučky tepe

nezlomíš mi srdce

zdivočelý svete

kľúčiky sú v srdciach

mora sveta skryté

kľúčiky od srdca?!

sú na ňom var dvere?!

tajuplné moria

dudrú otvorene

nie sú! vravia ľudia

ani kľúče...

ani dvere...

ani srdcia...

(vážne pochybujeme o existencii mora)

Szciranka day aneb: „Aha, Maďari prišli!“

posledná citovaná veta vyhrala moju osobnú súťaž o hlášku dňa hneď v tej chvíli, ako som ju začula :)

Však len pozrite na obrázok a hneď Vám musí byť jasné, že maďari sme všetci. Aj keď my, decká už častejšie po maďarsky nevieme ako vieme.

a keďže nielen Lukáš objavil čaro písania blogov cez odrážky, tak sa aj ja pridám ;)

- je nás jak hadov veeeeľa a veeeeľa a to ešte mnohí neprišli :D

- v každej rodine sa nájde „atrakcia“, v našej to bol škót Collin (jak vystrihnutý z Trainspottingu, zabil hláškou: „fuck ordinary people!“ :D)

- hádam každý u nás má rád:

o hudbu a vie spievať, poprípade aj na niečom hrať. Máme v rodine aj manželský pár, ktorí majú klasickú kapelu a hrávajú na svadbách ;) Ujo Ďuro má harmoniku (po slovensky akordeón :) a ako na ňom vypekal!!! na chvíľku som ho ukoristila aj ja a verte, že Coldplay znie skvele aj na harmonike. Dikes, Milanč!

o futbal! Súčasťou programu bol aj futbalový zápas „Moldava vs. Zvyšok sveta“ a keďže Moldavčanov bolo asi o 10 viac (aj keď na našej strane sme mali „ozajstných štvrtoligových futbalistov :D) na penalty predsa len vyhrali domáci. Prehru sme zniesli statočne a ako poznamenal ujo Paľo: „nechali sme ich vyhrať, aby nám nerozbili autá“ :D

o ironický, krutý humor. Všetci doradu. Ach jaj, asi je to aj nejako výchovou podmienené, lebo tak 100% dominantnú alelu žiadnu ďalšiu hádam genetika nepozná :)

- mala som super zážitok z rozhovoru s Tünde, ktorý sme s Michalom viedli naraz po slovensky, maďarsky a anglicky a perfektne sme pokecali :D a tým pádom nás aj v tejto rodine okamžite zaradili medzi strašných intelektuálov :D (z mamkinej strany ten biľag už nikdy nezmyjeme... alebo to je krutá pravda o nás, alebo to veľmi dobre hráme :D)

- a máme s Milančom rovnaký typ sociálnej fóbie. Proste tam bolo príliš veľa „cudzích“ ľudí naraz (a ja ešte s mojou pamäťou na tváre som fakt netušila, s kým som sa kedy videla či nevidela) a ťažko sa rozpráva s niekým, kto Ti na úvod zadrie: „jeeej, naposledy som Ťa videl, keď si bola ešte v kočíku“. no, čo na to normálne povedať?! Mišiak s tým samozrejme nemal problém vôbec žiaden, on bol vo svojom živle, kecal a spoznával a... až som mu závidela, že vie byť tak v pohode :D

- ale v konečnom dôsledku to bolo skvelé stretnutie. Keď pripočítame aj dobrodružnú cestu cez Silicu, súredenecký Oasis hraný a spievaný v aute :), skvelý bassheads, tankovanie štýlom „Čo to máme za diesel?!“ a „Koľko litrov asi tak môže mať naša nádrž?!“ :D to bol proste skvelý deň ;)