zase raz by bolo oveľa rozumnejšie ísť spať... no ja nie a nie zobrať si príklad z toho Laholu a jeho denníkov ;)
Posledných pár dní bolo pre mňa veľmi silných. Možno je to len tým, že som diplomku ešte dajak nedospala a možno...
pohľad 1:
sedím si na kraji lesa.
uvedomujem si, aká som rada, že vidím. že vidím, to, čo vidím.
podo mnou zráz. lesy až za obzor, sem-tam sa v zelenej záľahe mihne rozkvitnutá biela bodka.
predo mnou strom - krásny, veľký, pokrútený a hrčavý až strach. keď nakloním hlavu doprava, vidím v rohr-schachovitých konároch presne štyri fantazijné stvorenia, a keď sa kuknem s hlavou pri ľavom pleci asi tak šesť.
a ja sa len tak na neho dívam, aký je starý, a predsa pučí tými malými smiešnymi svetlozelenými púčikmi.
vlastne by mal ten strom dostať metál alebo dajaké špeciálne stromové ocenenie, že rastie na tak nemožnom mieste - rovno pod skalou, v prudkom kopci, vietor má na neho z každej strany dosah, je tu sám. Ďaleko od ostatných.
A on nič. Pokojný ako Strom, krásny, dokonalý a rozvážny ako Ent.
Kľudne si tu rastie rýchlosťou 3 cm za rok, ani ten vietor ho už neštve. Vie, že raz príde veľká zima, veľký vietor, veľké sucho a on spadne, poláme sa, zomrie. No je to strom, nevzpiera sa. Bez váhania si rastie tie svoje tri centimetre za rok.
A predsa vždy, každú jar, znova, ponáhľa sa pučať, rásť, zelenieť s novou, explozívnou silou, rozhodný ako Ent ničiaci chladné Sarumanovo dielo zimy.
pohľad2:
kontroverzná relikvia, vosková figurína a neveriaca Viera.
prečo Pane? prečo nemôžem veriť?
prichádzajú oni, na prví pohľad iní. prichádzajú potichu, skromne, s radostnou iskrou v oku. Dívajú sa, usmievajú, žasnú. Otočia sa, ešte posledný pohľad cez plece. Jeden z nich zakýva na rozlúčku čiapkou.
veľmi pomaly sa rozhýbavajúci Ent sa díva, ako títo maličkí stretli svätca. s ráznosťou Entom vlastnou prepukáva v plač.
Už sa nepýtam, viem. Mt 19,14.
Viera je dar. Aj pre Vieru.
Aj viera stromov v novú jar, čo vždy príde. Aj keby nie pre nich.
