každý deň sa nejako máme.
ja viem, znie to banálne. ale prichytila ma otázka mamky môjho "klienta" a ja - nevedela som nič odpovedať.
Jak sa vlastne mám? Dobre, ďakujem za opýtanie. A tam to väčšinou skončí. Prečo sa tak veľmi bojíme zdieľať naše životy?! Prečo sme smiešni, keď sa prichytíme pri vlastnom nadšení z orandžových rýb, na bielo a ružovo kvitnúcich pagaštanov, trefnej poznámke a super strávenom čase s priateľmi?!
toto sa mi vlastne strašne páči na stopovaní. Človek sa zrazu zastaví a uvedomí si, ako veľmi je vydaný napospas prítomnej chvíli. Môže mať plány a sny, kam sa chce dostať a kedy, ale teraz, v tejto chvíli, stojím pri ceste, palec hore, ruksak v priekope a mám len prítomnú chvíľu.
Ehm, až prítomnú chvíľu! Všetko, čo robím, robím teraz. Všetko, kým som, je teraz. Desivé? Lákavé?
láska je reálna rovnako ako modré kone Draeneiov.
táto veta nie je normatív ani nič, to len ja sa tak zamýšľam, čo vlastne je realita. Koľko ľudí videlo modrého koňa a koľko ľudí sa dotklo lásky?!
ja som prvý pochybovač a zároveň romantik, nechcem tu nič devalvovať. Iba som premýšľala, koľko našej ľudskej lásky je len natretý kôň a na koľkých sa pozerám ako na bláznov, len za to, že neverím v ich svet, kde modré kone proste sú. a sú krásne. veď sa pozrite:
odpoveď, aj keď len sčasti mi opäť poskytol Eric Emannuel Schmitt. ďakujem. raz možno zmú/odriem.
arteterapia, muzikoterapia, ergoterapia... proste fungujú.
heh, neprišla som na to pri bicykľovaní, len som si to náhle uvedomila.
Ako liečebáčka som počula, čítala, zažila na sebe, že to funguje. Keď som konečne "vyskúšala" pracovať s využívaním prvkov týchto metód a "šiť" ich priamo pre klienta, náhle som si uvedomila, koľko radosti, nadšenia, priestoru pre zmenu, priestoru na učenie, priestoru na vyjadrenie... aaaatakďalej poskytujú. Ach jaj, opäť raz neveriaca Viera.
má zmysel odchádzať, keď viem, že sa chcem vrátiť?
mám počúvať tú zdivočelú časť srdca, čo by ma povláčila po všetkých "čertoch-diabloch", jak by povedala naša starká alebo radšej sa pokúsiť čosi vybudovať tu? heh a ČO tu vybudujem? naozaj si myslím, že to najušľachtilejšie zo všetkých povolaní je pre mňa? a načo je vo mne vlastne tá túžba odísť?
-------
chcela by som rozumieť. a raz budem, snáď nie príliš neskoro.
zatiaľ stopujem životom v snahe nemárniť dni v šedi a každý deň sa nejako "mať".
Občas k tomu vymyslím pesničku o verande a o návšteve, zasmejem sa na smutnom živote pandy a premýšľam či si viem vybrať to dobré pre mňa v živote.
jop a ručník - mám. ružové sny sťahujem ;)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára