streda, mája 15, 2013

o... začudovanom koňovi

niekedy si niečo tak naozaj uvedomím, až keď fakt musím, lebo ma to takpovediac "ovalí".

v slabej chvíľke som sľúbila napísať niečo o "viere mladých". samozrejme som na to po navrátení normálneho životného rytmu úplne zabudla, až kým sa pred týždňom tento nepremyslený sľub nepripomenul. 

chytila ma panika...

ja, pochybujúca, polemizujúca, večne sa pýtajúca, neurčitá Viera mám čosi písať o viere... fakt vtipné. 

tak som teda, v noc deadlineovskú sadla k počítaču, na pomoc si zobrala pohár vody a čokoládku a slovo po slove som s bázňou písala ten text. 

na druhý deň ráno som sa vybrala na brigádu, dokonale začítaná v Ecovi som takmer zabudla vystúpiť na konečnej. Knihu som zaplesla a poďho do ulíc. 

V hlave sa mi prepletal príbeh románový s príbehom, ktorý som v noci písala. Prebehla som okolo dreveného domčeka a pošmykla sa na zaprášenej ceste, pri dobalansovávaní som si v polobrátke vychutnala začudovaný pohľad koňa spoza ohrady. Rozosmiala som sa. Na ráno nie je nič vtipnejšie ako začudovaný kôň. 

A vtedy som si to uvedomila - viera je dar. Áno, počula som toto slovné spojenie asi miliónkrát, tak ako vy. Zrazu som ale nadobudla pohľad z úplne inej perspektívy. 

Viera je dar. A ja som tento dar nesporne dostala. Je tá moja viera taká, aká je, ale je. 
Pýtam sa, hľadám, čítam, keď vládzem, tak sa aj modlím... no stále verím. Slabo, málo, nehodne, nerozhodne, častokrát ma pri omši len tak pichne, keď sa vraví  "nehľaď na naše hriechy, ale na vieru svojej Cirkvi..." že, Pane, radšej ani na tú vieru sa nedívaj.... ale stále vždy znova sa len k tej svojej chabej viere vrátim. 

...blúdim a strácam sa 
...zápasím s tým, čo je naozaj podstatné pre život kresťana 
...vždy znova a znova žasnem nad mystériom kríz aj vzplanutí 
...s pokorou uznávam, že možno len neviem pohliadnuť nekonečnému "ničomu" do tváre, ako tvrdili niektorí existencialisti 
...a že možno je tá moja viera len snahou kamsi patriť či čosi vyznávať...

no je tu. napriek všetkému, vždy znova a znova zisťujem, že "sa mi dá" veriť.

a ja proste, aspoň tentokrát, nešpekulujem. 

ďakujem.


Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára