niekedy v stredu som sa zrazu strhla: narodky pred dverami a mne nič nie je. Kde je moja každoročná jesenná okolonarodeninová melanchólia?!
v piatok večer v Karlovke, po takej fajnej nočnej prechádzke, som sa ukľudnila, všetko je v poriadku, melanchólia je tu a ďalší rok zbehol ako voda.
tak nějak málo tančím, zpívám, brečím, líbám, marně si hledám tep. jsem prý dospělý... spieva môj obľúbený spevák. A ja s ním opäť raz, trochu ambivalentne súhlasím a nesúhlasím naraz.
posledné dva týždne sa prudko prejavovalo mojich cholerických 25%. viac asi ako kohokoľvek iného to prekvapovalo mňa. predsa len, byť nonstop protivná a vybuchnúť pre hocijakú hovadinu, byť rázna a rozhodná, no nie je to zrovna môj životný štandard. tento zvláštny stav priniesol však ďalší posun v mojom výskume v správaní sa mnou zadefinovanej vzorke ľudstva. takže zo života humanoidov/a:
prišla som na to, prečo si moja mamka zobrala môjho ocka. Oni sú tí cholerici vcelku zábavní, ale treba si veru vedieť stáť na svojom.
myslím, že som sa stala alebo patologicky lenivou už na dobro, alebo mám vcelku slušnú ponorku z mamateykárskych záležitostí. nabudúce by som mohla riešiť veci, čo ma dusia skôr, ako budem modrosinavá odpadávať.
a potvrdila sa moja teória o škodlivosti hektického životného štýlu aj na pôvodných obyvateľoch Bratislavy J asi sa na to nedá úplne zvyknúť.
zas a znova je tu príbeh z Káčerova spolu s otázkou: čo so svojím životom? posunula som sa o bod ďalej, ale praktické využitie toto zistenie zatiaľ nemá – čo robia ľudia, ktorí túžia odísť všelikam do sveta a zároveň ostať dakde v diere doma za pecou zašití? (teda okrem toho, že chodia na pravidelné preliečenia na psychiatriu?)
a zároveň je tu otázka profesijná – kde je hranica, kedy treba ľuďom, pacientom, priateľom hovoriť pravdu a kedy treba s pokorou uznať, že ju nemusíme mať? a odkiaľ vlastne máme právo hovoriť ľudom do života? existuje spôsob ako sa naučiť, spoznať, čo ponúknuť dospelým ľuďom ako liečebný pedagóg?
a kde je hranica medzi aroganciou a „byť sama sebou“? kde sú nám priatelia radcami a kedy brzdou? kde je hranica medzi manipuláciou a sprevádzaním?
kde je hranica medzi racionalitou a ateizmom? kde je hranica medzi krízou a apatiou? medzi neistotou a neschopnosťou?
kde je hranica medzi vnímaním faktov(Ľudí, situácií) a faktami (ľuďmi, situáciami) samotnými?
a tak. a ešte som sa dozvedela, že:
strach je hlavný nepriateľ života.
sila sa prejavuje v slabosti.
sme zranení presne v tom, v čom môžeme vynikať.
aj môj zmysel pre humor má hranice. škoda.
draky sú zaručený spôsob, ako prekonať pochmúrnu jesennú clivotu.
a v Malých Karpatoch to miestami vyzerá úplne jak pri Rožňave. normálne som dakedy už čakala výhľad na Krásnu Hôrku alebo Opičiu skalu.
tohtoročná jeseň vyzerá na dlho – v lese sú stromy ešte stále zelené.
vesmír je v rovnováhe vďaka mne a Lukášovi.
som to najhoršie decko v rodine. tvrdí Mišiak :P
chýbajú mi bráchovia. strašne. a Monika. a Gabo s Jančim. a Hela. a...
ťažko tento príspevok nejako dokončiť. nebojte sa, nejdem sa vešať, len... sem-tam treba trochu porozmýšľať, zapochybovať si aj viac, ako obvykle a keďže sa o tom ťažko hovorí, tak to na blog napísať. tak, hurá do nového týždňa a vlastne aj roku a tak.
a aby som bola aj reálne optimistická, tak za dobu písania tohto príspevku sa stalo:
saleziáni z Rožňavy ma pozvali na výlet.
brácho ma pozval na výlet.
písala som si s Helou a Žofinkou. Žofinka mi sľubuje, že po tomto smutnom a púštnom období určite príde nejaká brutálna studňa. a keby aj nie, nevadí, veď som krásna :D
našla som na facebooku fotky zo španielskeho stopovacieho šialenstva.
bola som na dvoch.. hm, oslavách ;)
a na výlete v Karpatoch. a bol krásny jesenný deň!
...dobre, teraz už môžem mať 26 rokov.
