O radosti

Toto bude asi krátky blog.

Pretože... odkedy mám tento blog, napadajú ma všelijaké negatívne veci a najmä o mne a vo mne, o ktorých by som mohla písať.. však sme to videli: pochybnosti, smútok, osamelosť... a to mi chodili po rozume aj klamstvo a neúprimnosť a neprisôsobivosť a neschopnosť sa rýchlo "skamarátiť" a... všeličo, na čo som už zabudla.

a kedže študujem, čo študujem, v zmysle "samonaplňujúcej sa predpovede" just idem písať o radosti.

napriek tomu, že ju už dlho moc neprežívam... aj tak!

kým som bola na medine, bola to stála súčasť môjho života: aj sa mi zvykli smiať, že som patologicky veselá. A možno práve preto, že mi to vraveli, tešila som sa. Tešila som sa z kvietkov a z toho, že máme balkón, že mám Žofku a že je nebo modré. Tešila som sa z hudby, z jedálne na Medickej, z padreho vtipov aj z celkom neobyčajných vecí, akým bola napr. červená ruža v jeden pekný októbrový večer ;)

Tešila som sa aj vtedy, keď sa mi nedarilo, keď ma "vyhadzovali" zo školy a ocko skoro aj z domu. Tešila som sa novým možnostiam, ktoré sa mi otvárajú...

a dnes? čosi mi navráva, že ten smútok musel niekedy prísť: a možno aj s ročným meškaním... ale práve preto píšem tento blog: aby som úplne nezabudla s čím som sa minulý rok lúčila s Košicami.

tak si to tu vymenujme:

1. bola som straaaaaaaašne zaľúbená

2. vedela som, že v Ke nechávam Žofku, ale veľmi som sa tešila zo všetkých krokov, ktoré podnikla a vedela som, že už je tak silná, že mi môže byť vzorom

3. uvedomovala som si, že idem do neznáma: vtedy som ešte ani nevedela, kam vlastne idem na školu: vedela som ale, že napriek ťažkým rozhodnutiam, ktoré ma čakajú, napriek tomu, že sa budem musieť postaviť možno aj proti našim doma, napriek tomu, že nemám šajn, čo ďalej s mojím životom... Pán sa o mňa postará. a tešila som sa!!!!

asi to nie je veľmi krátky blog.

ale dôležitý. 

aby som nezabudla.

aby to možno niekoho povzbudilo.

Naozaj sa o mňa Tato postaral: mám fajn školu. Mám hríbiky. Dobre vychádzam z Rožňavčanmi v Blave, aj s tými,  ktorých som predtým moc "nemusela". Mám veľa príležitostí k duchovnému životu. Môžem čítať veľa knižiek. Môžem v ešte väčšej miere ako predtým rozhodovať o svojom čase a aktivitách. Môžem hrávať u salíkov na takom organe, aký som predtým len obdivovala z diaľky u Gorazda :) ...a ešte kopec ďalších vecí, na ktoré si teraz nespomeniem...    

Vďaka Bože :)

idem sa tešiť.

 

O osamelosti

Táto téma vo mne rezonuje a dozrieva už niekoľko dní. Asi prišiel čas dať to do písanej podoby.

Ja som vlastne zvláštny človek. Rada snívam a si vymýšľam, a keď mám pravdu povedať jedna z mojich krásnych a romantických predstáv o zmysle tohto blogu je práve tá, že si ju číta nejaký „princ v jasnej zbroji“ zatiaľčo štvorzáprah bielych koní už nedočkavo odfŕkava pod oknami. Alebo, toto je taká reálnejšia predstava, že si to bude čítať niekto z mojich známych alebo priateľov alebo možno nejaká moja budúca spriaznená duša (a nemusí to byť práve chlap) a povie si: „Jasné, tak tomuto rozumiem, takto to aj ja vidím!“

toľko moje predstavy. Ale späť k realite. jedna z vecí, ktoré mi môj optimizmus úžasných rozmerov robí stále, je ten krásny pocit, keď sa ohliadnem späť: aké bolo vtedy všetko pekné, dobré a milé. Ale nebolo. a možno aj práve preto píšem tento blog: kým úplne vytesním spomienky, kým úplne zabudnem, kým to bude všetko tak dávno, že to ani pravda vlastne nie je, ako by povedala mamka. 

S pocitom osamelosti sa stretávam už dlho. Dalo by sa povedať, že sme dobrí známi. Keď sme prišli do Rožňavy, strašne dlho som sa vyrovnávala s tou zmenou – a vlastne ani neviem prečo – veď také malé dieťa, ako som bola ja, asi ešte nemohlo mať zo psychologického hľadiska žiadne väzby mimo rodinu. Potom som prežila vcelku fajn obdobie... znovu „to prišlo“ v puberte. Ale ten pocit, že „mne nikto nerozumie“ nie je predsa pre puberťákov nič čudné. Na strednej škole potvora osamelosť ale zaklopala na moje dvere so zatiaľ najbrutálnejšou intenzitou - a ja som sa nevedela brániť. Pamätám si dlhé, prázdne dni. Keď jediné na čo som sa tešila, bola omša (ak sa mi tam podarilo zájsť), mamkine „samohovory“ na tému ako bolo v práci, ale nielen a paradoxne – na záhrade, osamote, tam som mohla byť slobodnou. Na chvíľu. Vlastne, dodnes neviem: bolo to horšie cez školský rok či cez prázdniny?!

Z tohto hľadiska bola medicína úplne skvelá. Aj keď ani tam to nebolo ružové. A teraz?! Nemusím si klamať. Občas si myslím, že keď som sa musela celé dni len učiť (ak som práve nebola v škole ) malo to na mňa blahodárne účinky. Asi som len nemala čas myslieť na blbosti. Alebo?

Niekedy, keď počúvam trápenia mojich kamarátov, napadne mi: Čo ak každý máme „pridelené“ to svoje utrpenie? Čo ak je to proste naším krížom? To, s čím sa proste musíme boriť, pretože je to v nás. Je to našou súčasťou, ako pečeň a obličky a možno to máme zapísané už v DNA... Niekto nevie nájsť „svoju polovičku“. Niekto je strašne nerozhodný. Niekto je málo cieľavedomý. Niekto proste stále zlyháva. Čo ak je osamelosť tým mojím trápením?

Ak áno? Čo s toho vyplýva? Mám si sadnúť, založiť ruky a kašlať na to, lebo je to proste mojou súčasťou? Má zmysel celý život bojovať s niečím, čo mi je dané? A ako vlastne bojovať s osamelosťou? 

Táto otázka má aj iný rozmer. A ten ma vlastne fest štve. Pokiaľ som kresťanom, teda snažím sa byť ním. Pokiaľ verím v Boha – Otca, láskavého, milujúceho... Nemal by byť náhodou On ten, kto by mal riešiť moju osamelosť? Boh Láska nás predsa miluje „každou láskou“. ON je v láske rodičov, snúbencov i manželov. Je v láske rehoľníkov , priateľov... Prenasleduje ma otázka: čo je so mnou zle, ak sa cítim osamelo v svete, kde mi Boh – Láska posiela rodičov aj priateľov a kde koniec-koncov sa stále môžem obrátiť priamo naňho ako na Priateľa. Prečo toho nie som schopná? Prečo?

O smútku

Včera som si písala s kamarátom. Je nešťastne zaľúbený. Už vyše roka. Rozpadol sa mu preto jeden vzťah. Pohádal sa s mnohými kamarátmi. Schudol niekoľko kíl a zmieril sa s tým, že s ňou nebude. Ale - napriek všetkým faktom, povzbudzovaniam, radám, napriek tomu, že naozaj nikomu nechce ublížiť - je smutný. A je smutný už dosť dlho.

Moja spolužiačka bola na jednom pohovore - išlo o výber do kurzu občianskeho združenia Plamienok - a opýtali sa jej, čo bola jej najväčšia strata. Ako mi neskôr povedala, je to asi prvý krát, čo sa nad tým musela zamyslieť.

Na prednáške z psychiatrie odznela zaujímavá myšlienka: "...vytlačili sme zo svojich životov priestor a čas na smútenie..."

Smútok. Také zvláštne slovo. Čo vás napadne ako prvé? Mňa vždy smutné vŕby. Už od mala rozmýšľam, čo sa tým vŕbam muselo stať, že ich ľudia tak dávno považujú za smutné. Smútok považujeme za čosi zlé, nepatričné, veľmi privátne, niečo, čo nemá vyrušovať a otravovať ostatných, niečo, čo si máme vyriešiť sami a všade chodiť s úsmevom číslo 45. Smútok je oprávnený len pri veľkých stratách - keď zomrie niekto blízky, stane sa ti naozak veľké nešťastie, prídeš o istotu. Ale aj to, len istý čas. Potom je to už nezdravé, možno depresia, treba to liečiť, zabudnúť, zatlačiť čo najďalej a najhlbšie...

Veď predsa sa aj hovorí, že napríklad svätci boli veselí napriek smútku, utrpeniu. Aj don Bosco to vravel, že kto chce byť svätý, musí byť veselý... Tak čo?!

A tu je to. Vlastne, už všetci vieme k čomu smerujem. O čo sa to navzájom oberáme? A kvôli čomu? Kvôli našej sebeckosti a pohodlnosti? Lebo je ľahšie počuť od druhého: "Mám sa fajn" ako "Je mi hrozne, pomôž mi, prosím Ťa?!". Pretože je ľahšie si povedať, že henten je proste taký odľud, nechce s nami byť, nechce sa s nami zabávať. Lebo je ľahšie myslieť si, že chce, aby bol stredobodom pozornosti, keď nenapĺňa obvyklú normu nadšenia v danej poločnosti... Lebo...

Smútok patrí k životu. A máme naň nárok. Môžeme byť smutní tak dlho, ako chceme, vtedy, keď chceme, až kým my sami neusúdime , že stačí. Môžeme sa rozhodnúť, že smutní byť nechceme. Môžeme sa rozhodnúť pre veselosť. Ale iba vtedy, ak sme si plne vedomý existencie a oprávnenosti nášho smútku. Len vtedy je veselosť napriek smútku v našom srdci čnosťou, svätosťou. 

Prečo som smutná? Čo je strata, ktorá ma bolí práve teraz? Čo je mojou najväčšou stratou?!

idem porozmýšľať nad odpoveďou.

O láske a povolaní...

vlastne ani neviem, čo ma ťahá hneď k takejto téme... a hneď druhej na tomto blogu....

no, vlastne, áno, teraz tým vcelku žijem :)

takže: včera som sa dozvedela od jednej mojej kamošky, že chodí s jedným naším kamošom (je to smiešne, ale dané slovo je proste dané slovo, možno, keď to bude official, tak to upgradnem  :)

a nejaký ten mesiac dozadu nám zase ďaší kamoš zvestoval, že ho to ťahá do rehole... a predtým som takmer odpadla v septembri, keď Janči o. sa z ničoho nič zjavil v Šaštíne a Gabo mi s úplne pokojným, vševediacim výrazom v tvári oznámil: Janči šiel k saleziánom. 

hm, neraz ma prepadne taká strašná... závisť. Dokelu! Títo ľudia, sa pre niečo rozhodli. Možno nevedia či správne. Možno majú veľké pochybnosti. Možno je to ťažké. Možno nevedia či je to ten pravý/pravá. Možno nevedia či sú oni tí praví pre ňu/neho/dané povolanie. Ale spravili krok.

A ja?

Neviem.

Poznám ten pocit - to je on! Poznám aj ten pocit úľavy, keď som zistila, že nie. A najviac zo všetkého poznám pocit neistoty. Čo je Tvojím plánom, Bože?

O láske, akú môžme vidieť v telke, o tej sníva každý. A každému aj tak zdravý rozum hovorí, že asi tak to nebude :)

Niekedy sa utešujem slovami Maroša Kuffu, že keby ten môj Fero mal byť aj z najčiernejšej Afriky, isto mi ho Tato nejako "dopraví". A keďže sa zatiaľ do Afriky nechystám a žiadneho Afričana nepoznám, môžem sa kľudne venovať dievčenským "radostiam". Smiešne. Ale keď si predstavím, že by mal byť z Brzotína... hneď ma zachvacuje panika... z Brzotína? ci pána, to by asi nebol Fero, ale Attila alebo Bandi. A to fakt je pre mňa dakto z dediny? Vedľajšej? A nepoznám ho? A ktoviečo... No a vidíte, je to tu. Blbosti, predsudky, strach. Má to s nami diabol, koťuha, vymyslené.

Jasné, že keď si to človek všetko v hlavičke-makovičke usporiada, veľmi dobre vie, že neexistujú "horšie" Božie plány. Že ak verím, naozaj verím vo všemohúceho, milujúceho Boha, neexistujú "podradné" plány a zbytočné cesty, po ktorých by ma mohol viesť. Že skutočne milovať druhého človeka nie je o nič ťažšie ani o nič krajšie ako sľuby chudoby, čistoty a poslušnosti.  Že...

Že je hlúpe vypytovať sa: Kedy, Bože? Nezabudol si na mňa?

Že vždy mám čosi, čo môžem s láskou spraviť.

Že vždy mám okolo seba krásnych, vzácnych ľudí.

Že žiadna situácia nie je taká beznádejná, aby neexistovalo riešenie. Aj keď môže bolieť. Aj keď môže chcieť vzdať sa mojej pýchy.

Že... uvidím ;)   

ta daaaaaaa

tak je to tu...

veľmi dlho som premýšľala či je to správny krok... ale asi to už tak má byť - asi aspoň pre tento večer vyhrávajú moje extrovertné sklony spolu s nejakými neznámymi choroboplodnými zárodkami :)

a keďže štruktúra svetom vládne, tu ju máme...

súčasťou môjho rozmýšľania už od začiatku bola viac otázka pre koho tento blog píšem ako otázka obsahu...

obsah sa mi zdá byť ľahkou záležitosťou... ak by sa mi podarilo zachytiť len tretinu tých myšlienkových stád, čo sa mi rútia mysľou (aké vzletné, vidno, že som dnes pozerala Annu zo Zeleného domu:) bola by zo mňa grafomanka.

pre koho je tento blog určený - to je tá pravá otázka - a ešte stále ju nemám vyriešenú.. áno, to som celá ja (pre tých, čo majú túžbu vysloviť to:) v podstate nemám problém s tým, že by si niekto cudzí čítal môj blog, asi by ma aj potešilo, ak by sa ten ktosi pobavil alebo nebodaj bol zaujatý mojimi výplodmi... Problém je už akosi klasicky, hm, s ľuďmi, čo ich poznám aj nepoznám alebo presnejšie, čo poznajú aj nepoznajú mňa - bolo by to správne, aby toto čítali?!

neviem... a tak zatiaľ mám blog a rozhodnem sa operatívne, komu o ňom dám vedieť... ale napríklad taká Žofka... tak tá by o tom mohla hneď teraz vedieť... alebo Hela... alebo hríbiky?

tak sa mi zdá, že... uvidím :)

hmmm, rada by som ešte čosi napísala, ale fakt ma bolí hlava, tak len podľa vzoru Futuramy: "Vítajte v svetlých zajtrajškoch!" :)

Vaša VV