O osamelosti

Táto téma vo mne rezonuje a dozrieva už niekoľko dní. Asi prišiel čas dať to do písanej podoby.

Ja som vlastne zvláštny človek. Rada snívam a si vymýšľam, a keď mám pravdu povedať jedna z mojich krásnych a romantických predstáv o zmysle tohto blogu je práve tá, že si ju číta nejaký „princ v jasnej zbroji“ zatiaľčo štvorzáprah bielych koní už nedočkavo odfŕkava pod oknami. Alebo, toto je taká reálnejšia predstava, že si to bude čítať niekto z mojich známych alebo priateľov alebo možno nejaká moja budúca spriaznená duša (a nemusí to byť práve chlap) a povie si: „Jasné, tak tomuto rozumiem, takto to aj ja vidím!“

toľko moje predstavy. Ale späť k realite. jedna z vecí, ktoré mi môj optimizmus úžasných rozmerov robí stále, je ten krásny pocit, keď sa ohliadnem späť: aké bolo vtedy všetko pekné, dobré a milé. Ale nebolo. a možno aj práve preto píšem tento blog: kým úplne vytesním spomienky, kým úplne zabudnem, kým to bude všetko tak dávno, že to ani pravda vlastne nie je, ako by povedala mamka. 

S pocitom osamelosti sa stretávam už dlho. Dalo by sa povedať, že sme dobrí známi. Keď sme prišli do Rožňavy, strašne dlho som sa vyrovnávala s tou zmenou – a vlastne ani neviem prečo – veď také malé dieťa, ako som bola ja, asi ešte nemohlo mať zo psychologického hľadiska žiadne väzby mimo rodinu. Potom som prežila vcelku fajn obdobie... znovu „to prišlo“ v puberte. Ale ten pocit, že „mne nikto nerozumie“ nie je predsa pre puberťákov nič čudné. Na strednej škole potvora osamelosť ale zaklopala na moje dvere so zatiaľ najbrutálnejšou intenzitou - a ja som sa nevedela brániť. Pamätám si dlhé, prázdne dni. Keď jediné na čo som sa tešila, bola omša (ak sa mi tam podarilo zájsť), mamkine „samohovory“ na tému ako bolo v práci, ale nielen a paradoxne – na záhrade, osamote, tam som mohla byť slobodnou. Na chvíľu. Vlastne, dodnes neviem: bolo to horšie cez školský rok či cez prázdniny?!

Z tohto hľadiska bola medicína úplne skvelá. Aj keď ani tam to nebolo ružové. A teraz?! Nemusím si klamať. Občas si myslím, že keď som sa musela celé dni len učiť (ak som práve nebola v škole ) malo to na mňa blahodárne účinky. Asi som len nemala čas myslieť na blbosti. Alebo?

Niekedy, keď počúvam trápenia mojich kamarátov, napadne mi: Čo ak každý máme „pridelené“ to svoje utrpenie? Čo ak je to proste naším krížom? To, s čím sa proste musíme boriť, pretože je to v nás. Je to našou súčasťou, ako pečeň a obličky a možno to máme zapísané už v DNA... Niekto nevie nájsť „svoju polovičku“. Niekto je strašne nerozhodný. Niekto je málo cieľavedomý. Niekto proste stále zlyháva. Čo ak je osamelosť tým mojím trápením?

Ak áno? Čo s toho vyplýva? Mám si sadnúť, založiť ruky a kašlať na to, lebo je to proste mojou súčasťou? Má zmysel celý život bojovať s niečím, čo mi je dané? A ako vlastne bojovať s osamelosťou? 

Táto otázka má aj iný rozmer. A ten ma vlastne fest štve. Pokiaľ som kresťanom, teda snažím sa byť ním. Pokiaľ verím v Boha – Otca, láskavého, milujúceho... Nemal by byť náhodou On ten, kto by mal riešiť moju osamelosť? Boh Láska nás predsa miluje „každou láskou“. ON je v láske rodičov, snúbencov i manželov. Je v láske rehoľníkov , priateľov... Prenasleduje ma otázka: čo je so mnou zle, ak sa cítim osamelo v svete, kde mi Boh – Láska posiela rodičov aj priateľov a kde koniec-koncov sa stále môžem obrátiť priamo naňho ako na Priateľa. Prečo toho nie som schopná? Prečo?