O láske a povolaní...

vlastne ani neviem, čo ma ťahá hneď k takejto téme... a hneď druhej na tomto blogu....

no, vlastne, áno, teraz tým vcelku žijem :)

takže: včera som sa dozvedela od jednej mojej kamošky, že chodí s jedným naším kamošom (je to smiešne, ale dané slovo je proste dané slovo, možno, keď to bude official, tak to upgradnem  :)

a nejaký ten mesiac dozadu nám zase ďaší kamoš zvestoval, že ho to ťahá do rehole... a predtým som takmer odpadla v septembri, keď Janči o. sa z ničoho nič zjavil v Šaštíne a Gabo mi s úplne pokojným, vševediacim výrazom v tvári oznámil: Janči šiel k saleziánom. 

hm, neraz ma prepadne taká strašná... závisť. Dokelu! Títo ľudia, sa pre niečo rozhodli. Možno nevedia či správne. Možno majú veľké pochybnosti. Možno je to ťažké. Možno nevedia či je to ten pravý/pravá. Možno nevedia či sú oni tí praví pre ňu/neho/dané povolanie. Ale spravili krok.

A ja?

Neviem.

Poznám ten pocit - to je on! Poznám aj ten pocit úľavy, keď som zistila, že nie. A najviac zo všetkého poznám pocit neistoty. Čo je Tvojím plánom, Bože?

O láske, akú môžme vidieť v telke, o tej sníva každý. A každému aj tak zdravý rozum hovorí, že asi tak to nebude :)

Niekedy sa utešujem slovami Maroša Kuffu, že keby ten môj Fero mal byť aj z najčiernejšej Afriky, isto mi ho Tato nejako "dopraví". A keďže sa zatiaľ do Afriky nechystám a žiadneho Afričana nepoznám, môžem sa kľudne venovať dievčenským "radostiam". Smiešne. Ale keď si predstavím, že by mal byť z Brzotína... hneď ma zachvacuje panika... z Brzotína? ci pána, to by asi nebol Fero, ale Attila alebo Bandi. A to fakt je pre mňa dakto z dediny? Vedľajšej? A nepoznám ho? A ktoviečo... No a vidíte, je to tu. Blbosti, predsudky, strach. Má to s nami diabol, koťuha, vymyslené.

Jasné, že keď si to človek všetko v hlavičke-makovičke usporiada, veľmi dobre vie, že neexistujú "horšie" Božie plány. Že ak verím, naozaj verím vo všemohúceho, milujúceho Boha, neexistujú "podradné" plány a zbytočné cesty, po ktorých by ma mohol viesť. Že skutočne milovať druhého človeka nie je o nič ťažšie ani o nič krajšie ako sľuby chudoby, čistoty a poslušnosti.  Že...

Že je hlúpe vypytovať sa: Kedy, Bože? Nezabudol si na mňa?

Že vždy mám čosi, čo môžem s láskou spraviť.

Že vždy mám okolo seba krásnych, vzácnych ľudí.

Že žiadna situácia nie je taká beznádejná, aby neexistovalo riešenie. Aj keď môže bolieť. Aj keď môže chcieť vzdať sa mojej pýchy.

Že... uvidím ;)