O smútku

Včera som si písala s kamarátom. Je nešťastne zaľúbený. Už vyše roka. Rozpadol sa mu preto jeden vzťah. Pohádal sa s mnohými kamarátmi. Schudol niekoľko kíl a zmieril sa s tým, že s ňou nebude. Ale - napriek všetkým faktom, povzbudzovaniam, radám, napriek tomu, že naozaj nikomu nechce ublížiť - je smutný. A je smutný už dosť dlho.

Moja spolužiačka bola na jednom pohovore - išlo o výber do kurzu občianskeho združenia Plamienok - a opýtali sa jej, čo bola jej najväčšia strata. Ako mi neskôr povedala, je to asi prvý krát, čo sa nad tým musela zamyslieť.

Na prednáške z psychiatrie odznela zaujímavá myšlienka: "...vytlačili sme zo svojich životov priestor a čas na smútenie..."

Smútok. Také zvláštne slovo. Čo vás napadne ako prvé? Mňa vždy smutné vŕby. Už od mala rozmýšľam, čo sa tým vŕbam muselo stať, že ich ľudia tak dávno považujú za smutné. Smútok považujeme za čosi zlé, nepatričné, veľmi privátne, niečo, čo nemá vyrušovať a otravovať ostatných, niečo, čo si máme vyriešiť sami a všade chodiť s úsmevom číslo 45. Smútok je oprávnený len pri veľkých stratách - keď zomrie niekto blízky, stane sa ti naozak veľké nešťastie, prídeš o istotu. Ale aj to, len istý čas. Potom je to už nezdravé, možno depresia, treba to liečiť, zabudnúť, zatlačiť čo najďalej a najhlbšie...

Veď predsa sa aj hovorí, že napríklad svätci boli veselí napriek smútku, utrpeniu. Aj don Bosco to vravel, že kto chce byť svätý, musí byť veselý... Tak čo?!

A tu je to. Vlastne, už všetci vieme k čomu smerujem. O čo sa to navzájom oberáme? A kvôli čomu? Kvôli našej sebeckosti a pohodlnosti? Lebo je ľahšie počuť od druhého: "Mám sa fajn" ako "Je mi hrozne, pomôž mi, prosím Ťa?!". Pretože je ľahšie si povedať, že henten je proste taký odľud, nechce s nami byť, nechce sa s nami zabávať. Lebo je ľahšie myslieť si, že chce, aby bol stredobodom pozornosti, keď nenapĺňa obvyklú normu nadšenia v danej poločnosti... Lebo...

Smútok patrí k životu. A máme naň nárok. Môžeme byť smutní tak dlho, ako chceme, vtedy, keď chceme, až kým my sami neusúdime , že stačí. Môžeme sa rozhodnúť, že smutní byť nechceme. Môžeme sa rozhodnúť pre veselosť. Ale iba vtedy, ak sme si plne vedomý existencie a oprávnenosti nášho smútku. Len vtedy je veselosť napriek smútku v našom srdci čnosťou, svätosťou. 

Prečo som smutná? Čo je strata, ktorá ma bolí práve teraz? Čo je mojou najväčšou stratou?!

idem porozmýšľať nad odpoveďou.