o štvrtku

písanie je ako droga. raz začneš, zdá sa Ti to super, sem-tam napíšeš čosi znovu a zrazu... nedá sa prestať. Písanie referátov a bakalárok je zrejme výnimkou potvrdzujúcou toto pravidlo. Ďalšia vec je či je to aspoň niekomu na niečo prospešné...

tento blog sa začal tvoriť v pondelok. stretla som vtedy Reného. To je vždy dôvod na úsmev. René je človek, ktorý ma má rád odkedy si pamätám. Sedel so mnou v hudobke, 10 ročnou potvorou pojašenou, každý týždeň hodinku a naučil ma prvých pár akordov gitarovitých :) Je to úžasne jednoduchý, dobrý človek, až do špiku kosti. Pozrela som sa do jeho krásnych tmavých očí a bolo mi jasné, prečo som nejaký mesiac dozadu bola trápiť decká v Plaveckom písaním a čítaním. A prečo tam chcem ísť zas. Práca s Rómami je mravenčia a ťažká a... Keď sa podarí ponúknuť inú alternatívu ešte aspoň jednému Renému či Vaneske, oplatí sa.

chýbajú mi bráchovia. Neviem ako to robia, potvory, ale strašne.

v predošlom blogu som zabudla: sedím si na Valnom pri raňajkách, zhodou okolností pri jednom stole s Mamateykármi. Zrazu na mňa kukne Jacky a vraví mi: „chystáš sa po škole ostať v Bratislave? Rozmýšľal som či by sa s Tebou dalo rátať...“ ja opäť v šoku. Po troch rokoch to bolo vcelku fajn, zistiť, že s Vami niekto v tomto čudnom, obrovskom, Mordorskom stredisku CHCE rátať.

videla som včera pulzný oxymeter. konečne. Dívala som sa naň, potešila som sa, že mám vynikajúcu saturáciu kyslíkom a úplne normálny pulz. Pozerala som sa na všetky zariadenia a prístroje a opäť to bolo tu. Zase som na stotinu sekundy sedela v studenej cvikárni so "17abc" a začudovane hľadela na permanentný katéter a trápila Matúšovu žilu...

nabehli sme včera s Lukášom do Artfora. na Občanský průkaz. mali ho. Kúpili sme, trochu sme pokecali s predavačom a pobrali sa na odchod. Najprv Lukáš začal „hořečně“ hľadať kolobežku, zatiaľ čo som ho ja pokojne oslovovala jeho menom a dvíhala kolobežku zo zeme hneď vedľa pokladne :) Na to sme sa pobrali von z predajne stranou, ktorou sa bežne vchádza a nedá vyjsť, to iba my vždy vchádzame východom :D a tuším sme ešte niečo zasušili, na čo sa predavač na nás už fakt pozrel jak na pár debilov a Lukáš samozrejme celú situáciu pri dverách uzavrel „přeslovem“ na celú predajňu: „Vieri, nabudúce odídeme menej teatrálnym spôsobom.“ Na čo som ja samozrejme šla do kolien, ale našťastie už vonku :D

opäť som raz dostala takú riadnu facku na pýchu. tak mi treba, keď neviem hovoriť o problémoch vtedy, keď vznikajú alebo sú ešte „mladé“. Takto som si proste nevybrala a musela som ísť s pravdou von. Ale prežila som to, aj keď som sa musela trochu prebehnúť po vonku :D Pán Boh sa na mne musí neuveriteľne dobre baviť.

čítala som Občanský průkaz. Spočiatku som sa na tom kosila na celý Sad Janka Kráľa. Večer, keď som došla k 69.roku ma tá sranda prešla. Túto stať by som dala do čítaniek alebo učebníc dejepisu alebo proste niekam, aby sa o tom dozvedeli všetci. Povinne a ako súčasť školskej edukácie.

Nemám chuť vôbec nikam dnes ísť. Ale samozrejme, čaká ma program až do neskorých večerných hodín. Ou yeaah :)

telenovela life... opäť.

o chaose v hlave 3

Nejako sa mi nedarí sa pozbierať. Už druhý deň. A keďže za toho pána neviem, za kým tu v Mordore mám ísť a porozprávať mu, čo sa mi hlavou preháňa (a aby som nekrivdila Mordorčanom, základ tohto problému tkvie v tom, že sú to veci, ktoré začala Hela s Mončou a nie je mi tak vcelku jasné, ako by som to niekomu ďalšiemu bez niekoľkoročného výcviku vysvetľovala :) tak to teda píšem sem. Nakoľko to dokážem. A v celých vetách to asi nepôjde, takže v bodoch.

- - tento svet je čudné miesto. Krásne, ale desivo krásne a záhadné. Pre draky skvelé miesto, to je pravda. Ďakujem pánovi Halíkovi za potvrdenie a Jóbovi... že mal odvahu priznať, že Boh je iný, ako si kedy myslel.

- - mám plán! ja viem v kombinácii s prvým bodom, je to smiešne, ale mám plán B alebo C alebo D alebo proste aspoň nejaký šajn, čo so životom po septembri, keby ma nezobrali na Mgr. Anglicko, tras saaaaaa!!! :)

- - Tomáš Klus má úplne skvelé piesne.

- - alebo sa zlepšujem v manipulácii alebo sa nám podarilo navzájom sa presvedčiť, že nový člen Aha hríbik môže byť aj dievča. Je to jav takmer hraničiaci so zázrakom ;)

- - takmer ma na Valnom navrhli za kandidátku do Predsedníctva Domky. Obávam sa, že hrozba nie je zažehnaná nadobro, nakoľko Andrejka sa na mňa záhadne usmiala a povedala: „Dáme Ti ešte rok...“ :D

- - bola som doma. A bolo tam úúúúúžasne a nádherne a slnko svietilo, kamošky dostali priepustky od frajerov :D a proste... paráada. Napriek tomu, že sme preberali vážne a nie moc veselé veci, aj tak poobedie s nimi bolo... ja neviem. ako keď si človek z času na čas dopraje Milku a potom ochutná trošku belgickej čokolády. Bezkonkurenčné :)

- - brácho má zase o rôčik viac. a stále nemá rád, keď ho niekto bozkáva na líca. Po tom, čo sa proste nenechal mamke pobozkať sme obaja s Milančom padli v obývačke smiechom na koberec... a proste, oco s mamkou dudrali, ale nemali šancu, museli sa smiať s nami :D

- - po dlhom čase som si urobila rozpočet hneď ako som dostala výplatu. Všetko perfektne sedelo, všakáno, a potom som prišla k tete zubárke, ktorá mi konečne doliečila tie dva nešťastné zuby a teda mi ich aj vyúčtovala, dostala som neuveriteľne obrovskú zľavu „po známosti“ a aj tak ma to stálo tretinu výplaty. Tak som si teda teraz prerátala zvyšok výplaty, časť výdavkov presunula na apríl a... asi môžem zabudnúť na návštevu Hanky. prečo sa zo zásady nedejú tak veľké výdavky vtedy, keď si rozpočet nerobím, je pre mňa záhadou :P

- - po včerajšej omši si spolu s bratom Šavlom nárokujem na titul Boží šašo. Nepoznám nikoho, koho by tiež Tato tak bezkonkurenčne a verejne rozosmieval, keď mi je na houby. A mám nejaké keltské gény, vraj :P

- - a zakončím to múdrosťami z úst vyšsie spomínaných kamošiek.

Hela: „...oplatilo sa čakať. aj keď to bolo ťažké, aj keď som si pripadala jak debil. Oplatí sa čakať, keď chceš žiť podľa hodnôt.“

Monika: „ ...nebudem Ti klamať: aj mňa ľudia otravujú, aj ja neviem tliachať. Napriek tomu, že s mojím priateľom sme neustále spolu, nikdy sme si neliezli na nervy, neotravovali sa. Znie to fantasticky, ale pokiaľ taký človek existuje pre mňa, musí niekde byť aj pre Teba.“

...tak teda s nádejou... vpred? ;)

o... inšpirácii?!

tak si sedím na intráku. V Mordore(mám na toto označenie patent, tak prečo ho nepoužiť :) Janka je doma, ja mám megaobrovský playlist spravený (konečne) a popratané. Takže (skoro) celý deň počúvam skvelú hudbu a chodí mi po rozume táto téma. a bakalárka je ešte stále v nedozerných diaľkach. Z čoho mi logicky vyplýva, že keby som týchto pár obsesívne neodchádzajúcich riadkov napísala hneď ráno, možno by som stihla byť o krok bližšie bakalárke. No ale načo sa znepokojovať, všakáno?

Opäť raz som bola na ašpirantskom stretku. Oni tie stretká majú strašne zvláštnu atmosféru. Strašnú a zvláštnu naraz. A viem, že ku nej prispievam aj ja výraznou mierou... Vždy, keď na ne prídem, som už strašne unavená, neviem sa na ne tešiť (ani ja! Žofka by len zalomila rukami, keby toto čítala:) a „nějak mi ty fóry nejdou cez pysky“. Ale čo je na nich fajn – vždy ma aspoň jedna vec na pár dní osloví. Teraz mi ostalo niekoľko vecí, super, že skoro vôbec spolu nesúvisia :D

Prvá: rozhovory. Uvedomila som si, ako veľmi mi chýbajú.

Ako decká sme sa s Monikou furt dakde prechádzali a popritom rozprávali. Kecali sme o všetkom, čo nás napadlo, boli to veci obyčajné, každodenné, vymyslené (i keď... dodnes si nie som istá tým či BANDA bola vymyslená ;), veľa sme sa smiali, občas hádali a pri tom všetkom sme mali odvahu a chuť venovať sa aj témam, ktoré neporozprávame len tak niekomu. Teda ja určite nie. A keďže ma už „prešlo“ to presvedčenie, že moje názory vôbec nikoho nezaujímajú a že ich teda nemám nikomu zbytočne prezentovať (znakom upustenia od tejto tendencie je aj tento blog ;), stojím zrazu pred faktom, že rozprávať sa, je pre mňa problém.

Ja to totiž neviem. Ľahké spoločenské konverzácie sú moja nočná mora, akoby nikdy neviem, na čo sa pýtať a čo môžem povedať a ešte mám povestné valaštekovské šťastie na boľavé otázky. Trochu mi pomáha existencia chatu, ale... to nie je celkom ono. A predsa ma to k ľuďom ťahá. Predsa chcem vedieť, čo si skutočne myslia. Ako veci vidia. Čo je pre nich dobré, hodnotné, milé, správne? Je to zvláštne, lebo ja nemám moc rada dlhé reči a obľubujem situačnú komiku, takže to chce veľa trpezlivosti, dostať sa k diskusii so mnou. A predsa mi to chýba.

Najkrajšie rozhovory, aké si pamätám boli tie s mojou starkou. Ešte žije, ale už sme sa dávno nerozprávali. Babka bola majster jednoduchých a pre mňa úplne hlboko inšpirujúcich slov. Dokázala mi ich úplne nenápadne vsunúť do debaty o tohtoročných červivých Jakubkách. Asi na to treba mať špeciálny dar alebo celoživotné skúsenosti, neviem.

(ale som sa pekne zamotala. A do toho Nightvision.... Daft punk forever ;)

Ale keď som už tento chaosný príspevok začala: druhá vec, čo vo mne od včera rezonuje je môj ocko. V kombinácii so spomínaným Daft punkom si práve asi namiesto písania rozmočím nálepku na notebooku, ale... Pred časom kamoška mala na FB status: Viete, aké to je, keď je na vás ocko hrdý?! Ja popravde, neviem veľmi. Občas, napríklad dnes, premýšľam, aké by to asi bolo. To je síce absolútne nekonštruktívne premýšľanie, ale na druhej strane, čím som staršia a trochu „ďalej“ od domu, tým je menej trpkosti v takomto premýšľaní. Dokonca až tak, že sa od sebaľútosti posúvam k otázke, ako mám ja dať najavo, že ho mám rada? Že ja som naňho hrdá, že si ho vážim? Neviem... ale nebolo by zlé na to prísť.

(Na záver perlička. Pán Boh je srandista :) Keď sme druhýkrát odspievali na Lumene, dobehol za mnou Pali Piatrov a vraví mi: „Bolo to krásne, Vierka. Naozaj. Mal som z vás naozaj super zážitok. Škoda, že tu nie sú vaši. Ocko by bol na teba hrdý!“ A ja som využila fakt, že mi veci dochádzajú pomalšie, stihla sa rozlúčiť a odbehnúť niekam za zvyškom festabangu a popritom polykať slzy. TOTO bola tá najväčšia pochvala. )

z detstva...

Mám šesť rokov a v Rožňave je typicky horúce leto. Celá kotlina sa vtedy zmení na jedno rozpálené „údolie smrti“, kde vám rozhorúčené panely nedajú spať ani v noci. Práve sme sa presťahovali s našimi do druhej bytovky na tom istom sídlisku. Otec čosi opravuje na škodovke, maminka sa vybrala so sesterkou a Mišiakom v kočíku do pekárne. Z toho horúca sa už ani nám, deťom nechce nič robiť, len oťapene posedávame na lavičkách a obrubníkoch. V tom sa ozve vo mne dobrodružná povaha a vyberiem sa za mamkou.

Vedela som, kde je pekáreň, tak som si smelo vykračovala, preskúmala trochu cestou krovie a žaburinu, poskakovala a pohmkávala si. Až som došla na križovatku (dodnes, keď tadiaľ idem, zmocní sa ma na stotinu sekundy ten pocit bezradnosti) a tou sa dalo vybrať troma ďalšími cestami. Tak som skúsila prvú.... po maminke ani chýru. Druhá, to už ma chytila mierna panika. Na tejto ulici som teda určite ešte nikdy nebola. Tretia bola zlá hneď od začiatku. to som vedela. a predsa som šla až na druhý koniec, ku koncu som už utekala. Panika sa vo mne stupňovala, nechápala som, ako som mohla nestretnúť mamku a kde vlastne som a ako sa vrátim a čo teraz... na konci ulice som si sadla na obrubník a rozplakala sa. Oproti z domu akurát vychádzali domáci aj s návštevou. Teta sa na mňa súcitne pozrela a snažila sa zo mňa vypáčiť, čo tu robím, odkiaľ som a prečo plačem. Niektoré veci sa vekom nemenia. A ja som ani na šesťročné dieťa moc nezvykla plakať. No keď som už raz začala, tak nešlo len tak prestať. Chaos vo mne sa natoľko vystupňoval, že som si nevedela spomenúť na slovenčinu vôbec a len som čosi jachtala po česky. Ujo bol našťastie pletiek znalý pán policajt, takže ma rýchlo priradil k prišelcom na vojenskom sídlisku, posadil ma do služobného auta a odviezol späť pred náš panelák. Kde mimochodom už bola aj maminka s Mišom v kočiari a sesterkou po boku a oco sa ešte stále šprtal v škodovici. Šokovane na mňa kukol, keď ma zazrel v policajnom aute. Čo bolo ďalej, si už nepamätám.

Chuť objavovať a vydávať sa či už reálne alebo symbolicky na cesty sama ma ešte stále neopustili. Z tejto jednoduchej a obyčajnej príhody mi ostali len tri zvláštne princípy, ktorými sa odvtedy riadim.

1. Vždy si zapamätávam oporné body, aby som sa vedela vrátiť.

2. Rátam s tým, že ľudia sa môžu správať nepredpokladateľne (v pozitívnom smere – postarajú sa o plačúce dieťa pred domom, aj keď patrí k nie moc obľúbenej skupine v meste. v negatívnom smere – kľudne sa môžu rozhodnúť ísť domov inou cestou ;)

3. A ten tretí princíp ani nie je princípom. Len viem, že vo chvíli, kedy mám sto chutí poskladať sa na najbližší obrubník a rozplakať sa, je najvyšší čas a obrátiť a ísť domov. A že keďže moja čeština už dosť upadla, keď som v strese, tak je pre mňa neuveriteľne ťažké rozprávať.

K čomu vlastne smerujem touto príhodou z detstva?

Už pár týždňov som vďaka Plamienku, ale aj vďaka bežným situáciám znova a znova konfrontovaná s pravdami o sebe, ktoré sú vlastne strašným, iracionálnym klamstvom. To, ako som presvedčená o tom, že plač je istým spôsobom neprijateľný spôsob reakcie – to ostatní plačú, nie, kdeže ja, to v žiadnom prípade! Ako si myslím, že všetko MÁM zvládnuť sama – ostatní môžu byť smutní, bezradní, môžu nezvládať, ale ja nie, vážení. A je v tom riadny kus pýchy a neprijatia samozrejme :) neni som ja až taká nesebecká, ako by som možno chcela alebo ako by mohli tieto riadky vyznieť.

A vidím pár klamstiev aj v mojom rebelantskom naladení momentálnom. Ja nejak celkovo rada a moc ľahko klamem. Bohužiaľ, už od detstva. Bohužiaľ, nielen seba...

Dobrá správa je, že som síce bližšie k -1, ale ešte tu nie je ten pocit na plač na obrubníku, tak len smelo vpred ;)

(...ale výhľad z tej križovatky je brutálne pekný... :)

o.. divnosti

Napriek tomu, že som niekde blízko +1 mojej životnej telenovelovej sínusoidy , píšem zamyslenie. Asi aby som si dokázala, že to dokážem. A tiež preto, že som divná.

Som divná, nielen preto, že sa smejem, keď je mi ťažko, keď som nahnevaná a keď sa mi chce plakať.

Nielen preto, že si nechcem priznať, že nezvládnem všetko sama.

Nielen preto, že moja všetkozľahčujúca ironická tendencia je strašne ťažko chápateľná.

Nielen preto, že všetci riešia vzťahy a ja riešim existenciálny strach s názvom „neviem, čo ďalej“.

Nielen preto, že organizujem x-vecí, aj keď si nedokážem dobre zorganizovať ani svoj vlastný čas na školu a prácu. A že ma minul nagymamin organizačný talent (rozmýšľam, kto ho asi zdedil...)

Nielen preto, že ma desia chalani, čo sú na mňa moc milí.

Nielen preto, že neviem prijímať komplimenty.

proste som a basta. A čo je najhoršie? že ma to na jednej strane tak trochu mrzí – takým tým štýlom „Ty kokso, Viera, ta ty nevieš vôbec nikam zapadnúť, že?! Do bežnej ľudskej slovenskej populácie už vôbec nie, že?!“ a na druhej strane je mi to úplne, úplne JEDNO a mám z toho až priam anarchistickú radosť.

Lietam si po Bratislave a smejem sa s liečebákmi a cudzími ľudmi v autobuse, nosím oblečenie čudnej farby, diskutujem o rôznych psychoterapeutických aspektoch, nechávam Guff zachraňovať moju bakalárku, pozerám filmy a čítam knihy, každú chvíľu vymyslím nejakú hovadinu, s kľudom Angličana si žehlím veci len tak pre radosť, kritizujem prašivú dobu, robím si kruté vtipy a nechce sa mi späť k problémom.

Jedna moja časť vie, že proste neujdem. Či sa mi to páči alebo nie, začnem aj ja byť „žena“. Čo sa bude maľovať a lakovať si nechty a pekne sa obliekať a nosiť kabelky a pekne sa vyjadrovať a bude milá a dobrá a láskavá a obrúsi môj sarkazmus na láskavé pousmiatie. že opäť príde doba, keď budem musieť riešiť či máme doma mlieko a čo uvariť na obed a ako zašiť hentú dieru na rifľoch a...

A len čo si na to spomeniem, dačo vo mne sa strašne vzbúri. Ja viem, asi je to tým, že ešte neprešiel môj „recovery“ time, ktorý mi začal plynúť hneď jak som zdrhla z domu na výšku, ale mňa z toho proste ide rozhodiť. Ja nechcem byť tá pekná, čo ju vezmú na prechádzku jak psa! Ja chcem vidieť a zažiť a ísť a dozvedieť sa! Chcem vedieť ako veci fungujú a ako by mohli, chcem odhaliť nejaké strašne tajné tajomstvo alebo rozlúštiť záhadu alebo proste si ísť zahrať florbal a futbal a smiať sa, aj keď nie je dôvod...

Táto malá vzbura, to je dôvod prečo neprijímam komplimenty. Nemôžem povedať, že je mi jedno jak vyzerám, ale HEJ! ja som človek! Mám hlavu, prepáčte! Rozprávajme sa, robme niečo, pozerajme filmy, čítajme knihy, spievajme alebo mlčme, len prosím, neostávajme pri farbe trička.

a možno to neprekonám. a potom mi veru nebude ľúto, že som sama. Ešte toľko srdca mám, že by som seba v takomto „Šárkovskom“ vydaní nepriala ani najväčšiemu nepriateľovi.

Alebo je práve toto u mňa na povrchu? A vo vnútri chcem byť láskavá a príjemná a starostlivá a nežná?

Obetovala by som pre to všetku svoju div(n)(okov)osť?!