...dajako mi clivo ;)

tak ja sa teda učím na tie štátnice...

a jak som tak sedela v práci na plechovke krmiva pre psy a čítala si tie všetky veci krásne liečebácke, ktoré sa mi úplne nádherným spôsobom zlievajú, premkol ma pocit. taký zvláštne nostalgický, jak za detstvom, ktoré je už preč a už ma nečaká nič iné, len práca a ešte viac práce a ešte všelijaké tie veci, ktoré ma zatiaľ vôbec netankujú a nechce sa mi ich riešiť.

a preto a tiež pre všetky decká, ktoré k nám chodia obdivovať škrečky a andulky a pripomínajú mi nás s Mončou, keď sme chodili do chovlovu akože na psie tyčinky pre Rikiho a hlavne v podstate ako do ZOO - hľa, básnička ;)

...
ako akord sedmičkový
ako radosť mamkina
ako puding nemiešaný
ako tajná modrina

ako ticho
ako hrdosť
ako túžba
ako smiech

optimizmus?
spomienkový?!
chválabohu, nech!
...

One of these days

niekedy je strašne ťažké pozerať sa na svet radostne, s nádejou, dúfať...

ale napriek tomu, že si chodím po svete a pripadám si ako smutná Kung fu panda, že sa to nedá zvaliť na hormóny, ale naozaj nie, pokiaľ fungujú štandardne. (tým pádom asi možno aj hej, však čo by už u mňa fungovalo normálne?!), že vďaka učeniu na štátnice mám fakt silný pocit, že som nezvládla 3. Ericsonovu vývinovú krízu a tým pádom som už odsúdené na večné pochybovanie...

dnešný deň aj tak stál za to.

Lebo:

- som pozbierala odvahu a išla poprosiť úplne neznámeho uja, aby mi opravil metlu. a už ju mám doma, celú! :) (s výdatnou pomocou Hužva a saleziánov :D)

- stretla som za polhodinku asi 10 veľmi milých ľudí

- dostala som neuveriteľne dobrý oponentský posudok :D

- Anička spravila štátnice!!! HURAAAAAAA :) dal by sa podľa jej strastiplného štúdia natočiť vcelku slušný Hollywoodsky film, ale nevzdala to a je MUDr.!

- a dopísala som báseň, ktorá mi po rozume chodí už dlllllllllllllllllho. a dnes jej chcem veriť a preto ju tu aj uverejním, kým si to rozmyslím. howgh!

nezlomíš mi srdce

mám ho dobre skryté

v hlbinách si kľúčik

potichučky tepe

nezlomíš mi srdce

zdivočelý svete

kľúčiky sú v srdciach

mora sveta skryté

kľúčiky od srdca?!

sú na ňom var dvere?!

tajuplné moria

dudrú otvorene

nie sú! vravia ľudia

ani kľúče...

ani dvere...

ani srdcia...

(vážne pochybujeme o existencii mora)

Szciranka day aneb: „Aha, Maďari prišli!“

posledná citovaná veta vyhrala moju osobnú súťaž o hlášku dňa hneď v tej chvíli, ako som ju začula :)

Však len pozrite na obrázok a hneď Vám musí byť jasné, že maďari sme všetci. Aj keď my, decká už častejšie po maďarsky nevieme ako vieme.

a keďže nielen Lukáš objavil čaro písania blogov cez odrážky, tak sa aj ja pridám ;)

- je nás jak hadov veeeeľa a veeeeľa a to ešte mnohí neprišli :D

- v každej rodine sa nájde „atrakcia“, v našej to bol škót Collin (jak vystrihnutý z Trainspottingu, zabil hláškou: „fuck ordinary people!“ :D)

- hádam každý u nás má rád:

o hudbu a vie spievať, poprípade aj na niečom hrať. Máme v rodine aj manželský pár, ktorí majú klasickú kapelu a hrávajú na svadbách ;) Ujo Ďuro má harmoniku (po slovensky akordeón :) a ako na ňom vypekal!!! na chvíľku som ho ukoristila aj ja a verte, že Coldplay znie skvele aj na harmonike. Dikes, Milanč!

o futbal! Súčasťou programu bol aj futbalový zápas „Moldava vs. Zvyšok sveta“ a keďže Moldavčanov bolo asi o 10 viac (aj keď na našej strane sme mali „ozajstných štvrtoligových futbalistov :D) na penalty predsa len vyhrali domáci. Prehru sme zniesli statočne a ako poznamenal ujo Paľo: „nechali sme ich vyhrať, aby nám nerozbili autá“ :D

o ironický, krutý humor. Všetci doradu. Ach jaj, asi je to aj nejako výchovou podmienené, lebo tak 100% dominantnú alelu žiadnu ďalšiu hádam genetika nepozná :)

- mala som super zážitok z rozhovoru s Tünde, ktorý sme s Michalom viedli naraz po slovensky, maďarsky a anglicky a perfektne sme pokecali :D a tým pádom nás aj v tejto rodine okamžite zaradili medzi strašných intelektuálov :D (z mamkinej strany ten biľag už nikdy nezmyjeme... alebo to je krutá pravda o nás, alebo to veľmi dobre hráme :D)

- a máme s Milančom rovnaký typ sociálnej fóbie. Proste tam bolo príliš veľa „cudzích“ ľudí naraz (a ja ešte s mojou pamäťou na tváre som fakt netušila, s kým som sa kedy videla či nevidela) a ťažko sa rozpráva s niekým, kto Ti na úvod zadrie: „jeeej, naposledy som Ťa videl, keď si bola ešte v kočíku“. no, čo na to normálne povedať?! Mišiak s tým samozrejme nemal problém vôbec žiaden, on bol vo svojom živle, kecal a spoznával a... až som mu závidela, že vie byť tak v pohode :D

- ale v konečnom dôsledku to bolo skvelé stretnutie. Keď pripočítame aj dobrodružnú cestu cez Silicu, súredenecký Oasis hraný a spievaný v aute :), skvelý bassheads, tankovanie štýlom „Čo to máme za diesel?!“ a „Koľko litrov asi tak môže mať naša nádrž?!“ :D to bol proste skvelý deň ;)

poPlamienkovo

je to zvláštny pocit.

tento týždeň vo štvrtok už žiaden liečebácky obed, žiaden Plamienok. Bakalárka je odovzdaná, ja zháňam druhú prácu a zamýšľam sa, ako vlastne chcem, aby môj život vyzeral po septembri 2011.

Ale to je veľa problematických a otvorených otázok. A tento príspevok patrí vlastne hlavne Plamienku.

Od kedy si pamätám, vždy som si takým svojským, niekedy viac a niekedy menej nápadným spôsobom „vybojovávala“ svoj priestor na žitie a v mojom prípade aj na premýšľanie. Mala som asi 8 rokov, keď som dokázala sama zobrať do rúk knihu a čítať ju bez toho, aby som sa ju predtým naučila naspamäť :D ale to pekné na tom čase je, že ako som sa naučila čítať, naučila som sa úplne odblokovať celý svet. Ostala som len ja a príbeh v knihe a potom ešte zo dve- tri úrovne premýšľania popri tom.

Mala som šťastie. Na najlepšiu kamošku. Ktorá mala psa a neuveriteľnú fantáziu, rovnaký čitateľský apetít a dobre, že nám v škole nemerali IQ, ináč by bola skončila v škole pre mimoriadne nadané deti a ja by som prišla o jediného človeka, ktorý mi namiesto bežnej protiotázky: „toto ti jak napadlo?!“ či veľmi múdreho konštatovania: „priveľa premýšľaš“, ponúkla ďalšiu otázku, odpoveď alebo sa jednoducho zasmiala, lebo však, buďme úprimní, mnohé moje uvažovania neboli práve skvosty filozofie :)

a dodnes ani nie sú.

Plamienok bol veľmi dôležitý medzník v mojom živote. Hej, vyzerá to skoro na takéto konštatovanie. Ale prvýkrát v živote som si musela vedome a dobrovoľne priznať, že aj ja som v pozícii človeka, čo potrebuje pomoc. A neraz. A je to úplne normálne. A je to úplne nový spôsob premýšľania, kladenia si otázok a hľadania odpovedí.

zlé a ťažké veci patria k životu. Aj keď bolia a nevidíme v nich žiaden zmysel.

z nejakého dôvodu, nádej prameniaca z čohosi brutálne hlbokého, nielen ľahkomyseľného „bude dobre“ je viac ako všetky poklady sveta.

keď si necením seba, necením si ani ostatných.

irónia a sarkazmus sú môj spôsob agresivity. a viem ja veľmi dobre, ako ďaleko tento „vtip“ vie zájsť a čo všetko vie rozbiť.

prešla som si svojím utrpením a, no hold, nie sú to nejaké „strašné“ veci. Nič extra, aj keď je to osteň, čo rád vždy znovu príde pichnúť. a skladá sa vlastne len z pár slov: som sama a nanič.

Znie to zle, vyzerá to zle, bolí to a FEST! :) ale – v pochopení a prijatí týchto dvoch slov spočíva môj kľúč k životu. Hm a ak sa nemýlim, tak aj k ŽIVOTU ;)

...

váham či to pridať na blog... ale, patrí sem. Vyznieva smutne, no pre mňa je to zdroj nádeje. Tej zvláštnej, ktorá nám dáva šancu a ktorá nám vraví: „márne je spoliehať sa na človeka“ – aj keď som tým človekom ja osobne :)

liečebácky o smrti

Mam sice rozpisaný iný príspevok... ale Lukáš mi už píli uši, že kedy čosi pridám. Tak teda, hľa: úvaha na zakončenie kurzu Plamienkového, kde som si prvýkrát v živote uvedomila, že v živote skutočne NEMUSÍM zvládnuť všetko sama. (nie že by som doteraz všetko tak super zvládala... skôr v zmysle, že pýtať pomoc v istých situáciách je úplne legitímne ;)

Starám sa o pacienta, ktorého život nezachránim

Sivozelené a trochu obité steny, biele vysoké postele, maličká izba, ujo, čo vraj nehovorí, náš dedo strašne kašľajúci s hadičkou v nose, dívajúci sa na nás takými unavenými a strašne smutnými očami. Pohladkal ma po hlave, zamával nám z okna, dojatý pohľadom aspoň cez okno na najmladšieho vnuka... pár dní na to zomrel a pre mňa sa smrť stala po prvýkrát v živote čímsi konkrétnym.

Smrť sa mi vidí z jedného pohľadu strašne krutá. Ako čosi berúce radosť, plány, aktivity, vzťahy, myšlienky a diela – prosto život. No na druhej strane, koľko ľudí preberá zo životnej agónie, rezignovanosti až stretnutie so smrťou?! Nie, že by som so smrteľne chorými mala extra skúsenosti, len vidím na svojich známych, kamarátoch, kolegoch... ako by sa v nejakom bode - keď sa zdá, že ďalšie sklamanie už bude príliš tvrdé a predsa sa udeje - jednoducho vzdali. Už žiadne ďalšie ideály, už neverme, nedúfajme, nechcime, berme to, čo máme a kašlime na to, že to nie je to, po čom v skutočnosti túžime. Vyzerá to dobre, chvályhodne podľa ostatných, tak načo ďalšie starosti.

Moja budúca práca, ako liečebnej pedagogičky spočíva práve v tomto – zachraňovať ľudí pred predčasnou smrťou. Pred smrťou ľahostajného životného postoja, rezignácie, naháňania sa za predstavou života, ktorý v skutočnosti žiť nechcú. Nie radením, mudrovaním, poskytovaním zaručených spôsobov a receptov, ale sprevádzaním, prítomnosťou, hľadaním a nevyhnutnou prácou na sebe.

Je, bohužiaľ predpokladateľné, že sa mi to nie vždy podarí alebo ak aj áno, neuvidím výsledok svojej práce. Ale myslím, že rovnako ako sme sa naučili či presnejšie, znova uvedomili počas tohto kurzu – na všetko musí dozrieť čas. Aj proces starania sa o ľudí, ktorým umiera duša, životný elán či „prestávajú byť v kontakte sami so sebou“ ešte skôr ako príde smrť ich tela je práca zdĺhavá a nie vždy sa dá určiť koľko všelijakých faktorov sa na uzdravovaní podieľa. Rovnako ako starostlivosť o pacienta, ktorému „len“ podávame lieky na tíšenie bolesti, aj práca s ľuďmi, ktorí rezignovali na život nie je nezmyselná. Má cenu každá kvapka záujmu. Každý úsmev. Každé slovo. Každý dotyk. Má cenu žiť, aj keď smrť, smútok a sklamanie sú neodvratné.

:) neumierajme! nie skôr, ako je treba ;)

...keď sa nedarí písať ;)

... ale túžba čosi povedať tu je. Vtedy sa hodí poupratovať v "šuflíčku". všeličo sa nájde.

toto ostalo ako nedokončený blog, no keď som ho objavila... zrejme aj texty žijú svojim vlastným životom, pretože náhle mi toho hovorí strašne veľa a stačí.

...pokiaľ mi kedy šibalo, tak nikdy nie tak jak teraz.

Načisto som sa totiž spochabela. nemám na to viac slov a preto sa radšej pustím do popisnej časti, keď už z analýzy nič.

sedíme u Golema - ja, Anička, Žofka a padre. z tvárí prítomných sa dá zreteľne čítať šok a sklamanie a ľútosť. Z mojej tváre sa dá čítať zmes šoku a radosti. Zrazu tu sedím a som voľná. Môžem ísť kam chcem, študovať, čo chcem, robiť čo chcem. Môžem spievať a hrať dňom aj nocou, môžem ísť do sveta a na misie a práve som tak sklamala svojich rodičov, že mi to môže byť jedno. Je štvrtok, deň ako každý iný, Anička prišla špeciálne kvôli mne z Martina a ja som prvýkrát v živote skutočne voľná, v celej desivosti a ťaživosti tohto slova, ale aj v jeho kráse a dobrodružnosti. Deň, kedy ma vyhodili z medicíny.

Kráčam do jedálne. A nevládzem. Nevládzem už myslieť na to, čo všetko treba do školy a nezvládam, že treba ísť zajtra zase do roboty a že si spolupracovníci znovu vymysleli dajakú hovadinu. Som unavená a teda aj smutná, kamoši sa dnes všetci porozutekali za svojimi záväzkami a radosťami. A ja? Spomínam na svoje sny – ako sa ich toľko nesplnilo, že som sa prestalo odvažovať snívať. Ešte ani „čistý zázrak“ s názvom Camino de Santiago ma nepresvedčil, že sa oplatí. Že aj ja môžem.

a vo mne je jeden veľký otáznik – skutočne som využila ten dar výberu a slobody, čo som dostala v ten zvláštny februárový deň?

dátum vzniku... asi február :)