predVIA(ešte nie)nočne

mám pocit, že tento príspevok proste musím napísať. dlžím ho Bohu, sebe, tomuto blogu a ľuďom blízkym i vzdialeným. 

popravde: tieto sviatky som sa nechala dokonale zvalcovať.

objektívne: asi sa nič strašne valcujúce ani nedialo, to len ja som zrazu prepla do môjho únavového autistického módu, kedy všetky hluky počujem zrazu silnejšie a všetky, v podstate bežnosti doliehajú hlbšie. 

subjektívne: snažila som sa bojovať. aplikovala som metódy muzikoterapeutické, prvky psychomotorickej terapie, biblioterapeutické, dramatoterapeutickým som sa snažila vyhýbať (a predsa sa mi podarilo pár ventilujúcich tragikomických výstupov), snažila som sa dostatočne veľa spať a hovoriť o tom, čo ma trápi. 

márne. 

aj tak som bola zlá na nevinných účastníkov môjho minivesmíru a daktorí si to aj všimli :D

aj tak potajme polemizujem s Rudkom Jurolekom či je život ozaj možný. 

aj tak niečo vo mne ziape: "ale prečo tak komplikovane?!!!!!!"

aj tak som zpola človek, zpola dinosaurus. 

aj tak večný kritik dvíha prst a vraví mi: "to máš z toho, že toľko rozprávaš, ticho si mala byť."

aj tak psychoanalytik ericsonovsky zameraný konštatuje vývinovú krízu. 

nič nie je ako predtým. ľudia sa menia, rastú, dozrievajú i hlúpnu, budovy chátrajú, iné padajú, sneh zakryje aj posledné zvyšky mŕtvych rastlín na zemi a treskúci mráz ma chce dokonale presvedčiť, že jar je len prelud. 

a potom si človek-dinosaurus len tak vypočuje dnešné evanjelium. je mu zima na ruky a najradšej by konečne DOSPAL tú strašnú únavu a skepsu, ale tak, treba ešte chvíľu počkať (však čom by ňe? :D)

ale uši si zapchať nemôže (bo taký dinosaurus má ruky vcelku krátke) a zrazu počuje: tiež to bolo zlé a ťažké a ľudia neboli všetci dobrí a fajn. a predsa: dá sa ako na prvé spomenúť: Velebí moja duša Pána. 

zrazu aj taký dinosaurus vidí: je za čo ďakovať. za nepripálené koláče. za šikovných zboristov. za pokazený mikrofón. za chvíľu ticha poobede. za krásne ranné sneženie. za zázrak života v malých tvoroch ľudských sa hýrivo prejavujúci. za strúhaný kokos v piatom obchode sa nachádzajúci. za to, že naše mesto nie je až také veľké. za to, že toho veľa nevieme a nemusíme sa preto báť - môžeme sa tešiť! ;) 

zlé to je všade. a v človeku-dinosaurovi ako v prvom. tak málo dobra a lásky a tak veľa ho treba. 

a predsa si zajtra pripomenieme márnotratne milujúceho Boha schopného šialenej lásky voči nám, nevďačným pubertiakom odmietajúcim všetko, čo sa nám len zľahka znepáči. 

záverom: prognóza nejasná. sama sa pýtam: dám si šancu ďakovať a tešiť sa?

p.s.: V tých dňoch sa mária vydala na cestu a ponáhľala sa do istého judejského mesta v hornatom kraji. Vošla do Zachariášovho domu a pozdravila Alžbetu: Jó napot kivánok! 

pre porovnanie ;)  Lk 1, 39-45 
     

šialenstvo týchto dní

one of these days...

a možno to vlastne nebol iba jeden deň. V poslednom čase mám pocit, že sa tie dni rozbehli nejakým šialeným tempom a za tých 24 hodín "sa stane" a ja urobím toľko rôznych vecí, až je to trochu desivé. a možno to vlastne desivé nie je - teda o nič menej ako život sám - pretože, kedy si človek viac uvedomuje, že žije, ako vtedy, keď ho ťaží každá sekunda bytia?

priveľa existenciálnej psychoterapie, však to ma prejde... povedali by si niektorí znalí rozvrhu posledných pár dní. mne sa to však presne tým desivým spôsobom páči. 

vlastne je to úplne pekné: chcieť, túžiť, snívať a rozhodovať sa. 

vlastne je to vskutku pokorujúce stretať sa denne s tým, čo nemôžem, nepomôžem, nepochopím a nezachytím. 

vlastne je to veľká výzva porozumieť pravému významu slova rozumieť. na čo všetko sa v skutočnosti vzťahuje?! na správanie? na správanie, ktoré vidieť? na hudbu? filmy? humor? knihy? myšlienky? na princípy? kategorické imperatívy?

vlastne je veľmi krásne vravieť pravdu. priznať si ju. 

...a niekedy je super aj mýliť sa a robiť chyby. a padať do mlák. a kričať z kopcov. a vravieť nie. a byť bezradná. a čítať veľa kníh naraz. a len tak, nespať zo dve hodinky uprostred noci. a konečne, aspoň na chvíľu, nefantazmagírovať. 

žiť. aj s rizikom strát. 

...teším sa na ten príspevok, keď si nabijem hubu :D (konfrontácia s deklinizmom v homeopatickej dávke ;)   

P.S.: ak Ježiško číta tento blog: knižka Elizabeth Kubler-Rossovej alebo nejaký ten Peter Tavel alebo Jára Křivohlavý. diár, taký s magnetickým uškom, nech viem aj budúci rok, kde mám hlavu. a ponožky, míňajú sa, svine... alebo teplé papučky. a proste, však Ty vieš, že ja mám rada prekvapenia :)

o zmenách, čo sa dejú

...tak som si dnes sadla v univerzitke a začala všeličo čítať o kvalite života. Nestihla som toho veľa, len dajakých 50 strán, za ten čas som ale zistila čosi skutočne šokujúce. 

som šťastný človek. 

stretla som kamošky, kecala som s nimi o živote, vzťahoch, o spoločných známych a ten pocit sa vrátil. 

som fakt šťastná.

večer som sedela v obývačke na gauči, spomínala na všeličo a snažila sa uchopiť esenciu toho, prečo sú ľudia nešťastní a ubližujú ostatným. nepríjemné je, že to, čo jedného človeka utvrdí v mylnom názore, to druhého pomkne k hľadaniu pravdy. tak som teda na nič neprišla.

snažím sa dívať na veci racionálne. 

mám mooc veľa rokov, končím školu. nemám nič z diplomky poriadne napísané, snívam o doktoráte z liečebky, čo je vskutku utopistické. nemám ani euro ušetrené, nájsť prácu liečebáka môže byť ozaj náročné.  neviem či sa mi podarí sa niekedy vydať a z osamelosti sú vraj okolo 40tky škaredé depresie (povedal riaditeľ Pinelovej nemocnice :D) všetka moja rodina je síce strašne fajn, ale sme po celom Slovensku rozlezení, uvedomujem si, že za pár mesiacov sa proste môže stať, že odídem z Bratislavy a tak nebudem ani s kamošmi. občas klamem a to je absolútne morálne zlo (a mne to napadne vždy, až keď zaklamem).    

a ja som proste šťastná.

no a čo, že by som štatisticky nemala byť. v sobotu som vyliezla do Kopského sedla, zhodila na zem vetrovku, nechala kamzíky na mňa začudovane civieť, prebehla sa po tej lúke vysokohorskej a pri pohľade do krásnej doliny mráčikovou perinkou prikrytej mi napadlo jediné slovo: ďakujem.  

dnes na omši (btw, u Jezuitov - ten kňaz vyzeral ako John Lennon a hlas mal ako Braňuško Jobus :) som si uvedomila Kto na tom má zásluhu. tak: Ďakujem! ;)

Toto miesto nie je pre starých...

...ale ani pre mladých, takže pohoda ;)

Napriek tomu, že už študujem nejaký ten rôčik (exaktne - dvadsiaty), ešte stále ma neopustila viera v profesionalitu a ľudskosť jedincov na poli školstva sa realizujúcich. Áno, som strašný blázon a optimista, ale na druhej strane, to katedra liečebnej pedagogiky za to môže, že verím takým hlúpostiam. A ešte sa aj čudujem, keď sa stretnem (stále dúfam, že nie) s realitou.

Takže tak. Na školský mail príde zaujímavá ponuka. Zahraničné štipendium na podporu študentov diplomovkových. Náročné síce, ale jednoznačne motivujúce. Tak ja to teda skúsim.

Keďže som na poli medzinárodných grantov nováčik, poprosím o pomoc šéfku katedry. S radosťou ma prijme, vypočuje, povzbudí a zhruba mi načrtne, čo a ako asi treba napísať. Vrámci dobrej vôle a záujmu mi dokonca poradí, kto by tak mohol vedieť viac a kde vlastne tú žiadosť oň mám podať. Poteším sa, pôjde to.

Tak ja teda prídem za pani AB na Račko. Je veľmi milá, ale nevie o grante nič. Pošle ma za pani CD na Šafko. Pani CD má dovolenku, ale jej kolegovia ma chcú predsa len poslať – za pani AB na Račko. Keď sa ohradím, že u nej som už bola a ona s tým nič nemá, skúsia zavolať pani EF z vedľajšej kancelárie, ktorá zistí, že moju žiadosť vlastne môže prebrať tu prítomná pani GH.

Fu, oddýchnem si, podanie by sme mali.

Prejdú štyri mesiace.   

Trochu znervózniem. Hádam by už mohlo byť rozhodnuté. Začnem teda pátrať. Logicky – tam, kde som žiadosť podala. A keďže je Šafko trochu od ruky, rozhodnem sa tam zavolať. Ale to nie je také jednoduché, v kancelárii totiž nikto neberie. Ani doobeda, ani poobede, ani ráno, ani naobed a piatej podvečer už fakt nie. Zabávam sa dovolávaním sa do kancelárie na Šafko tak cca týždeň. Po týždni mi to zdvihne veľmi nervózny pán, telefón podá ešte nervóznejšej pani a pošlú ma do hája s odpoveďou, že sa rozhodne počas „týchto pár dní“. „Informovať vás bude pani prodekanka. Tresk“ tak premýšľam, ktoráže prodekanka by to tak mohla byť, ale čo už, možnože sa narozdiel od týchto dvoch predstaví, keď mi bude telefonovať. V AISe predsa majú aj číslo mojich topánok. (len pre poriadok, v našej melodráme už vystupuje aj nejaký pán CHI a pani JK)

Prejdú dva týždne. Ináč to nepôjde, musím tam ísť osobne. Zaklopem na dvere pani LM. Veľmi nervózna, na meno sa pýta hneď dvakrát (zakaždým ma prekvapí, ako moje najslovenskejšie slovenské meno môže znieť tak prekvapivo a exoticky), hneď vstane, vyhodí ma z kancelárie a nechá nejakú chvíľku čakať na chodbe (ešte by som ju mohla vidieť, ako sa v druhej kancelárii díva do papierov, prepánakráľa!). 

„No, nedostali ste to štipendium.“ Sucho prehlási. Začne mi vysvetľovať, že nechápe prečo som si oň vôbec žiadala, je určené budúcim manažérom, právnikom, lídrom – niekomu, kto sa bude podieľať na štátnych rozhodovaniach a má potenciál byť lídrom v tejto krajine. A ja predsa študujem na pedagogickej fakulte (jejda!). A čo to vlastne študujem – ošetrovateľstvo?! A vôbec, som na toto štipendium primladá, môžem si oň požiadať napríklad budúci rok (však, čo by som si nepredĺžila štúdium, kvôli tejto lákavej možnosti :D) a absolútne vraj nechápe, prečo mi pani prodekanka OP nedala vedieť, keď bolo rozhodnuté už v čase, keď som tam telefonovala. „Viete, nechcela som vám to oznamovať do telefónu“ uzavrela to.

Takže tak. Nemám štipendium. A ani ma to nehnevá. Ale čo ma hnevá je to, že

ŠTUDUJEM LIEČEBNÚ PEDAGOGIKU!!!!

Ak to nevie ktokoľvek iný, pracovník rektorátu Univerzity, na ktorej ju študujem, by o existencii tohto odboru mohol vedieť.

Dnes vedú túto krajinu právnici, manažéri, lekári, farmaceuti, sociálni pracovníci, zootechnici, novinári a železničiari a chcela by som vedieť, prečo by vo vysokej politike raz nemohol byť liečebný pedagóg. A ako to môže vedieť prevzácna komisia.

Takže tak. Cítila som sa trochu zle, keď som nastupovala do piataku, že už som fakt na tejto škole jak posledný dinosaurus a kvôli novelám chystaným na študentov od januára som sa trochu bála, že ani pán Fico ma nemá rád, ale kdeže – som ja veru ešte mladica. Minimálne podľa tejto jednej komisie. A možno ma aj pán Fico má rád, len ma chce pripraviť na reálny život, keď na tej mojej katedre sú všetci na mňa tak nevýchovne ľudskí a dobrí.

Až mi je ľúto, že sa tento príbeh skončil len pri písmene P, podľa mňa školská byrokratická príšera bude preto zle spávať.

A teším sa až tento príbeh porozprávam vedúcej katedry (LIEČEBNEJ PEDAGOGIKY – to len pre lepšie zapamätanie si;). Isto sa dobre zasmeje :) 

Októbrový septakord

Milujem jeseň. Prechádzam sa Petržalkou, najprv iba na ďalšiu zastávku a potom na ďalšiu a na ďalšiu. Mám oblečenú obľúbenú mikinu, fajne teplú zvnútra a vietor mi fúka do vlasov, že ich vlastne ani necítim, akoby som ich mala zase úplne kratučké, ako vtedy – pred... 15 rokmi?! Milujem jeseň hrajú tichúčko husle mojej duše. Po chvíľke sa pridáva zamatový hlas priečnej flauty, hĺbku dodá violončelo a zrazu – šup, celá sláková sekcia opakuje slávnostný motív mi-lu-jem jeeeeeeseeeeň a vtom už orchester srdca nevydrží a hučí celý ansámbel aj s prizvaným organistom nádhernú ódu na jeseň – impozantnú a krásnu. Tak výstižnú ako zeleno – zlatý vietor.

_____

Dívam sa na ňu a neviem, čo povedať. A ona to vie a vôbec mi to nemá za zlé. A ja som jej vďačná za úprimnosť. Zakývam jej do autobusu a celou cestou domov rozmýšľam, aké to je niekedy s tou láskou zamotané. A aké je dôležité ísť svojou cestou v živote, aj keď to môže našich milovaných fest bolieť.

_____

Ani neviem, kedy sa to stalo prvýkrát. Obyčajný telefonát, zrazu sa jej zlomil hlas a napriek snahe zadržať ho, prišiel – plač tichý, slabučký, strápený, z hĺbky sklamaného milujúceho srdca. V tej chvíli som mala chuť kričať, dupať, niečo rozkopať v neopísateľnom hneve. Prečo?! Už ani neviem, koľko krát sa to odvtedy zopakovalo. Nechcem to rátať, núti ma to k slzám a tie nie a nie prísť. Ako môže byť jeden dospelý človek schopný takej hrubosti, nelásky, tvrdosti?! Neviem a pripadám si voči tomu malá a slabá. A všetky kurzy o krízovej intervencii môžu ísť do hája.

_____

Je chladno. Po takmer celodennom daždi sa vyjasnilo a svietia hviezdy. Park je tak krásny – prepychovo rozhadzuje listy pod nohy smutných nočných chodcov. Kráčam jemne nahnevaná, jemne ubolená a snažím sa zveriť všetko do Jeho rúk. „Hľa služobnica Pána – nech sa mi stane podľa Tvojho slova.“ a myslím to vážne.   

_____

Basový tón v ľavej ruke – milujem jeseň. Vždy znova a znova nás učí pokore. Pred sebou, pred Bohom, pred nekonečnou krásou stvorenia, čo hýrivo zomiera, aby ho Stvoriteľ opäť povolal k životu ako fénixa. Jop a vedeli ste, že hviezdy sa neodrážajú na hladine jazera? ;)

O kráse stvorenia

...alebo by sa dalo proste povedať jednoducho: o kráse sveta a vesmíru.

Asi by bolo dnes oveľa lepšie a rozumnejšie vykašľať sa na týchto pár riadkov, na myšlienku, ktorú sa mi aj tak nepodarí vysloviť celú a na smiešnu snahu zachytiť prchavý moment.

Ale dnes večer nebudem racionálna.

Dnes sa chcem tešiť, že samotný život je zázrak.

Že láska a priateľstvo a krása a dobro sú tak úžasne iracionálne až to nemôže byť náhoda.

Že krásne svieti mesiac. A že to možno Beneš krásne odfotí.

Že má niekto čas a chuť a vôľu vyrábať gaštanových ježkov.

Že môžem úplne legitímne túžiť po orandžovej gerbere a héliovom balóniku a že je to úplne jedno kedy a či ich dostanem.

Že na svete je veľa dobrých kníh, hudby, ľudí a život je oproti tomuto množstvu tak krátky...

Ostáva len jeden malinký kúsok smútku – možno aby radosť bola úplná – na svete je ešte stále toľko smútku a bolesti... nuž, ale čo iné nám ostáva, ako všetkých smutných, nešťastných, ubolených a zlomených odovzdávať v modlitbe Tomu, kto vie najlepšie ako ich rany zahojiť?  

(s hypotézou o neexistencii láskavého Boha som sa pre dnešný večer rozlúčila ;)

Priateľom

...pred pár dňami som sa ocitla na klasickej nedeľnej prechádzke – slniečko svietilo, stebielka tráv sa vzdorovito nenechávali udupať našim teniskám a my sme proste iba šli a mlčali. každý dokonale v svojom svete. zrazu ma zaplavila vlna radosti a vďačnosti – za tento krásny svet, za život, čo je možný, za priateľov. tých, čo kráčali so mnou i za tých, čo už život zavial všelikam. a pre nich všetkých – či už ich stretám v intervaloch denných alebo ročných... básnička ;)

Priateľom

ako leto

vkráda sa

do zimných snov

tak priateľ

ohreje ťa úsmevom

objíme ťa šibalským

„ahoj“

mlčaním dopovie

čo nezmestí sa do slov.

smútok v jeho očiach

je strašný.

ako povodeň v rovinatých krajoch.

smiech, ktorým ťa víta

je krajší ako jar.

a rozumie.

nebojí sa pýtať

a pohladí.

nebude počítať.

radosť je ho stretnúť

šťastie sa ním stať

(milé dámy, nenechajte sa zmiasť mužským rodom, tieto riadky patria aj vám ;)

Dnes

dnes bol totiž zvláštny a špeciálny deň – presne preto, že všetko bolo úplne normálne a obyčajné. Na prvý pohľad.

Rozdýchavam Luciu Piussi a jej Láska je sliepka.

Pomedzi to sa hanbím za svoju šialenosť, dozvedám sa, že mi ľudia nerozumejú, lebo som žena (keď tomu porozumiem, s radosťou dopíšem vysvetlenie :D), filozofujem pri čumení do pračky. Šokujem staré cigánky odhodlanosťou dožiť sa svojej budúcnosti a presne vtedy sa aj o nej dozvedieť, zapamätávam si prorocké slová o dvojčatách, desím sa z prvého oficiálneho pozdravu „bozkávam“ na moju adresu, smejem sa zo štvorročného gentlemana, ktorý bleskovo zhodnotil po poskytnutí blaha v podobe vody a mydla, že som „veľmi láskavá“ a teším sa zo špuntov, čo radostne na mňa pri ich odchode z môjho pracoviska kričia: „teta dovidenia, prídeme zaaaaaaas!“.

Napriek skeptickým vyjadreniam pani profesorky Horňákovej, predávanie zmrzliny je ideálna práca pre liečebáka s menšou sociálnou fóbiou.

a dnes sa konečne pocit dlhšie pretrvávajúvší vo mne dostal podobu... dajme tomu, básnickú... a ten pocit sa týka toho, že žijem v úžasnej krajine, čo má lesy do kopca aj na rovine, kde spieva Jana Kirschner, kde sa vozia kone na traktore a kde žijú mnohí, mnohí dobrí ľudia.

tak im a aj vám, ktorí čítate tieto riadky ju proste venujem. Pretože som patologická optimistka ;)

chcela by som písať

o vďačnosti

o láske

o domove

o daždi

o horách

o mokrej tráve

o nebojácnej srnke

o smelých tichách priateľov

namiesto toho je každý môj spev žalospevom

z radostného srdca

jak z prítmia sarkofágu

vždy objaví sa nový smútok

alebo

to len my, ľudia blázniví,

 delíme svet na smútky a radosti?

možno je v každej našej radosti neviditeľný žiaľ

v každom našom hrdinstve kúsok zbabelstva

v každej našej pravde kúsok klamstva

možno smútok ozaj lieči Gemerka   

a horúčku bozk milujúcej mamy

možno na každý sľub čaká vreckovka

skutok úprimne uviazaný

možno nevypovedané túži po slovách

možno slová túžia ostať samy

a znieť – vážne

jednotlivo

ako ďakujem.

ľúbim.

mami...

skutočne?

semester sa skončil, do opustenia bratislavskej reality ostáva akurát tých pár najbolestnejších dní – nie je to veľa a predsa už nevládzem. horúčavy dosiahli len ťažko uveriteľný stupeň (a predsa tak kruto prítomný) a ja si uvedomujem zvláštny stav. svoj i sveta okolo mňa.

ťažko sa to vysvetľuje. vlastne som šťastná, zažívam krásne veci, žijem v krásnej krajine, mám veľmi fajn priateľov a vždy sa nájde ktosi ochotný filozofovať. ono je to ale také molové šťastie – čosi tomu chýba.

trochu sa desím toho, že tá neurčitá esencia nie je domov. vlastne sa už dlhší čas zamýšľam či ho ešte mám a ak áno – je v Rožňave?!

trochu sa desím toho, že to nebude ani „frajer“, „istoty“, „životný plán“... čo ak je to čosi ešte hlbšie – skutočne sa to odvažujem hľadať?

skutočne sa ľudia odvažujú hľadať tú hlbokú a skrytú PRAVDU? Boha, čo nerobí čiarky za nedeľnú účasť v kostole ani za ranné modlitby? Lásku, pre ktorú je prirodzené aj umrieť?

a predsa vždy a znova – chcem hľadať a chcem nájsť. aj keď je to trochu bláznivé. a kým nájdem,  môžem písať básne (nie zlá zábavka ;)

dívam sa na krásu

spoza ťažkých závesov

uväznená v slobode

možno na nesprávnej strane

šťastná v e mol

skúšam

bojujem

smejem sa

pochybujem

a pýtam sa:

čo je skutočné?

venované všetkým, čo sa odvažujú ;)

tie dni...

niekedy by bolo krásne rozhodnúť sa a byť šťastný... no skúsenosť ma učí, že životná vyrovnanosť bude výsadou múdrych, láskavých, umiernených a úprimných :)

zatiaľ sa smejem, že mi občas vie byť tak krásne zle a plačem, ako ma neskutočne majú radi - ľudia, Boh... a ja si to vôbec, vôbec ničím nezaslúžim.

60% ľudského tela vraj tvorí voda - a v nej, ako v roztokoch sa akosi vždy nájdu 4 kvapky vďačnosti a 5 kvapiek spleenu spolu s 3,5 kvapkou radosti a mnoho, mnoho kvapiek všeličoho. 

tak aj v týchto riadkoch... z každého kúsok ;)

tie dni

mlčať je ľahké

všetky myšlienky 

vtesnám do pohybov

stáť

kráčať

milovať

také jasné

a ja sa strácam

na ceste bez zákrut.

---------------------------------------------

a pre dotvorenie celkoveho dojmu: https://www.youtube.com/watch?v=Gf1h2PMPCAo&feature=player_embedded

;)

Pánovi Chestertonovi z lásky :)

Milý pán Chesterton,

Viem, že ste už nejakú tú chvíľku mŕtvy, ale takáto drobná nepríjemnosť ma predsa nebude odrádzať od týchto riadkov. Viem, že keby ste aj žil, s najväčšou pravdepodobnosťou by vás od týchto riadkov odradila jemná nezrozumiteľnosť a keby sa aj našiel blázon, čo by vám ich preložil, asi by ste mi neverili.

V nedeľu som dočítala zbierku Vašich textov Ohromné maličkosti. Asi by ste ju takto ucelene nevydali, no musíte byť k nadšencom Vašeho diela trochu zhovievaví. Viete prečo? Napríklad mňa ste naučili:

-          že „statoční ľudia sú stavovci: mäkkí na povrchu a tuhý vovnútri“ zatiaľčo moderní zbabelci sú mäkkýši – „všetka ich tvrdosť je na povrchu a mäkkosť vovnútri.“

-          že dobrodružstvo začína vtedy, keď sa ocitneme na nesprávnom mieste.

-          že moderný človek nespieva pri práci. a to ho robí nešťastným. Skromne musím uznať, že ma síce niekedy už premkla bujará radosť i pálčivý smútok pri pokladni v onchode či za obrazovkou počítača, no nikdy som nepozrela na moje nesmelé brumkanie popod nos ako na prostriedok všeobecného pozdvihnutia pracovnej morálky.  

-          že „rany v kôre sa nezacelia rýchlejšie len preto, že ich má na svedomí človek, ktorý sa pozná s pánom Blankleom z Ilkley.“ a že teda máme byť alebo benevolentnejší pri posudzovaní neprimeranosti konania druhých alebo dodržiavať pravidlá dôsledne ;)

-          že život je preto nádherný a zvláštny, lebo pravé šťastie spočíva v tom, že sa do tohto sveta nehodíme.

-          že:

„Je šťasten, moudřejší, než říci dá se slovy,

kdo s obdivem a jasně vidí

ten svět skrze jeho příkrovy

ospalých, nudných zvyků lidí.

Snad projdem někdy bránou k Ráji,

však poznáme-li že jsme tam?

Vždyť mrtvé kameny ty znamenají,

že je tu město Lier, půvab sám.“

a v neposlednom rade ste mi dodali odvahu vetičkou: „...ktokoľvek to môže napísať lepšie, keď to len skúsi.“   tak to teda skúšam aj týmito riadkami.

Ďakujem pán Chesterton, za nás, stratených, nepraktických bláznov, čo sa nadchýnajú nad krásou myšlienky a pôvabom jednoduchosti stoniek tráv. Ukázali ste nám, že všetky dôležité veci pre život vieme už od malička: žasnúť a tešiť sa. A neprestávať ďakovať. A nevzdávať sa, keď nás premôže šeď neobyčajnosti.  

Ďakujem Bohu za nádej, že Vás raz stretnem. Vlastne – už Vás stretávam... viem, že viete, ako to myslím ;) 

májovo :)

dnes celý deň premýšľam a skladám si v hlave novučičký blogový príspevok. 

Taký trochu lyrický, spomínací, žeby som zase trochu priznala farbu...

ale nie. Je totiž máj a mňa sa to vôbec nijako netýka (teda okrem toho, že v Bratislave sa máj rovná letu a presne z toho dôvodu sa môj imunitný systém rozhodol pre generálny štrajk).

Proste sem chcem napísať, že:

• som bola stanovať!
• a pri tej príležitosti som strávila celý celučičký deň v lese. a s Mariankou – fajne nám bolo.
• sa mením na neurotika. alebo je tu ešte možnosť, že druhý pilier Univerza z dôvodov pochopiteľných je dajaký bars kľudný. (a možno aj fláka školu! :D)
• splnila som si sen – celkom vážne som si zaspievala na hrade! krásnu vec od Hany Hegerovej. To je tá krása subjektivizmu – niekto si to vôbec nebude pamätať (veď sa spievalo tooooľko pesničiek), niekto sa na tom bude smiať a pre mňa to bol svetový koncert a výkon na maximálnom pokraji mojich síl ;)
• hej a videla som plnú krčmu chlapov pozerať večerníček! (úplne vážne!)
• a čítala som perfektnú úvahu (úžasného, skvelého... domyslite si ďalšie superlatívy) Viktora E. Frankla. Tento človek už pred vyše 50 rokmi upozornil svet na to, že človek nie je ani obeťou génov, ani svojho (ne)výchovného prostredia, ale je tu niečo, čo ho determinuje viac ako obe tieto obligátne známe veličiny. A to – slobodná vôľa. Hej,  vyzerá to banálne takto napísané. Ale skúste si to povedať, keď vás práve trápi, že máte blbú prácu, ignorantských priateľov alebo žijete v štáte, kde všetci s obľubou píšu modrým perom.

a už by hádam aj stačilo. Moju pozitívnu náladu odvieva ďalší záchvat kašľa a tak sa idem zabaviť čímsi iným. Hm, žeby Red dwarf? ;)

pekný máj všetkým, čo o neho stoja :)

o príbehu. (pre duše chestertonovské pochopiteľnom)

Dnes som vám chcela rozpovedať príbeh veľkopiatočný, rožňavský, v týchto troch fotkách obsiahnutý. 

Je to príbeh o sviečke, dvoch šialencoch, šikovnom fotografovi, nových teniskách, náušnici v uchu, jemnom daždi, zime a spontaneite. 

Verím, že sa Vám páčil. Nečítajte ho deťom pred spaním. :)

o živote bratislavskom. alebo René devy príhody a skúsenosti ;)

Ivan Mládek mi do uška spieval o pitomím jaře, vonku svietilo slniečko jak besné, bolo teplúčko, dalo sa chodiť po vonku s neusušenými vlasmi bez akútnej meningitídy do 15 minút a po zážitkoch vtedajšieho týždňa som sa odhodlala predsa čosi napísať.
- o voľbách: ako uvedomený občan a študent bez príjmu podujala som sa na službu národu v okrskovej volebnej komisii. Čakala som krutú a pomalú smrť nudou a únavou, nakoniec to bol ale veľmi príjemný čas, ľudia vcelku chodili, zistila som, že babky (alias staršie panie) ma majú tendenciu milovať a Frankl je nápomocný a zmysel dávajúci akejkoľvek situácii. asi mám fakt divný vkus, ale Psychoterapia pre laika je podľa mňa napísaná tak pútavo, že som normálne nemohla prestať čítať. Asi preto som nebola taká znechutená z výsledku volieb. Je to zlé (stále teda dľa môjho skromného názoru), ale ľudia žili vždy a verím, že aj toto volebné obdobie prežijeme. a ideálne – poučíme sa. všetci.

- o Krásnej Hôrke: o Rožňavskom okrese zvyčajne nič v novinách nepočuť. keď sa podvečer pri dverách volebnej miestnosti začali spomínať slová ako Krásna Hôrka, Gemer, Rožňava, strašné, taká škoda... mohli sme mať aj krajšiu reklamu teda. pohľad na plačúceho starostu pod tlejúcou Krásnu zHôrkou bol... strašný. a ešte strašnejšie bolo čítať tie strašne „cool“ vyjadrenia o od prvej chvíle „jasných“ vinníkoch.


- o nedeli: ďalšia vec, čo na Bratislave milujem sú nedele. Nechodím ráno do kostola, nevarím. Obedujem v zásade aspoň o druhej a skôr len, keď sa pomýlim. Do toho istého kostola idem iba ak na večernú 10tku a každá tá nedeľa bratislavská je úplne, úplne iná a každá veľmi pekná.

- o stretnutí x-tého druhu utvrdzujúce ma o existencii Boha: tak si tak sedím strašne unavená po večernej 10tke v UPC a bojujem s únavovou depresiou. Zrazu si pripadám úplne sama a smutná a nehodná a neschopná. v tom sa mojím smerom zrazu začne dívať človek – chalan, príde bližšie, usmieva sa. Musí sa mýliť, našepkáva mi môj depresívny racionalizmus, takéhoto človeka som nikdy nevidela. Nemýlil sa. Skutočne chcel prísť za mnou a hoci by niekto povedal, že potreboval s niekým zaspomínať na staré košické časy, ja som to potrebovala minimálne rovnako ako on :)


- o prekvapení: vlastne ani nemalo byť pôvodne pre mňa. ale čo vám poviem, pohybujem sa v správnych kruhoch :D takže ak ste videli v pondelok okolo pol 4 pobehovať 2 ľudí so zaviazanými očami okolo justičáku, boli sme to my. Málokto dostane do daru antikvariát :)

- o dni splnených prianí: začal sa úplne nevinne, šla som na brigádu, blúdila som pri prístavnom moste a cestou dúfala, že to nebude moc zlé. Nakoniec som sa celý deň venovala jednoduchej manuálnej práci, obedovala pri prístavnej pokojnej Dunajskej vode, s výhľadom na milované lode. Slniečko hrialo, autá hučali veľmi ďaleko a spoločnosť mi robil Malý strom a vyhrievajúce sa jašteričky (doma máme krajšie, ale oni za to nemohli). Pokračoval vynikajúcim obedom u Luka, ktorým sme vlastne vykonali skutok milosrdenstva pre Lenku a nakoniec (v mojom prípade) na poslednú chvíľu stihnutou premiérou Jenůfy. Bolo to prvýkrát, čo sa mi na tej opere všetko páčilo a maximálne ma nadchla. odporúčam každému! aj sama by som šla ešte raz :) no a večer pooperový bol z kategórie nezabudnuteľných zážitkov pre vnúčatá – večer, kedy sa nestalo dokopy nič a predsa bol veľmi, veľmi dôležitý. Možno atmosférou? Možno utvrdením, že tento život nie je náhoda.

Vonku je chladno, prší. Po hviezdach ani chýru. Začína 9.ty týždeň, čo som naposledy videla rožňavskú strážnu vežu, o pneumatických organoch sa mi už sníva. Nezúfam, lebo: Život je možný, priatelia! :)

kratučko... a predsa podstatne

Dnes som sa „na skok“ zastavila v Univerzitke. Keď som odchádzala, stretla som v šatni vysokánskeho ryšavého chalana – pozrel na mňa a venoval mi krásny úsmev. Taký ten sprisahanecký, aký si vymenia pri stretnutí maminky práve revúcich detí v obchode, dvaja ľudia s knihou od Umberta Eca pod pazuchou, študenti nad skriptami vo vlaku... a svet bol opäť príjemným miestom, lebo žiadna neobvyklosť nebýva nepochopená.

hľadala som pre kamošku k narodeninám nejakú milú somarinu – pohľadnicu či záložku... našla som jednu s myšlienkou zo Svätého Písma (pre zvedavcov: 1Pt 4,8). Zasmiala som sa... ako dobre, že existuje priateľstvo, kde si nemusíme klamať, že sa nás čosi tak nepríjemné ako hriech, oboch týka.

v poslednom čase som si opäť raz uvedomila (aj vďaka pánovi Forrestovi Carterovi a jeho knižke Malý strom), že porozumenie a láska sú si neraz bližšie ako by sme na prvý pohľad očakávali. a že chcem rozumieť a chcem milovať, lebo pocit, že vám ľudia nerozumejú je fakt... na nič.

29. februára 2012

odkedy si pamätám, že viem o existencii tohto zvláštneho dňa dokazujúceho ľudskú snahu o (minimálne) matematicko-fyzikálno-astronomickú rovnováhu, spôsobuje mi jeho jestvovanie radosť. takú pekne iracionálnu, lebo však, povedzme si, čo radosť prinášajúce je na tom, že si nejaký 24hodinový úsek časopriestoru nazveme nejak inak, ako je bežné. ale sarkazmus ešte príde.

vďaka pobytu pražskému, zázračne sa v mojom živote vyskytnuvšiemu sa opäť vynorila otázočka nejaká novučičká. ale aby som bola fér nejaká odpoveď na niektoré zo starších sa našli. a čosi z nich sem napíšem, nech mám nejakú spomienku na tento deň. ale nielen ;)

- dnes som išla okolo kvetinárstva. uvedomila som si, aké dôležité sú v živote človeka kvety. Dobre, tak v živote ženy. Alebo ešte lepšie – v mojom :) ak sa konečne toten môj Samwise vráti z potuliek svetom, tote kvietky by mohol zvládať :)

- dnes som opäť došla do konfliktu pre mňa typu „z čista-jasna“. Nechápem. Ale pod vplyvom udalostí pražských proste NEZAČNEM pochybovať o sebe. Mohla som spraviť chybu, o ktorej neviem, ale NEBUDEM sa cítiť vinná.

- ale na druhej strane, udalosti pražské mi potvrdili krutú pravdu o mne. som rovnako náladová, protivná, neznesiteľná, ponorkové stavy chytajúca ako... človek u ktorého mi to vždy ubližovalo. Najsmiešnejšie na tom bolo, že najťažšia časť bola prijať to, že holt, správam sa jak debil. Evidentne. Mám problém, je to môj problém, nikto za neho nemôže a nevyriešim to dnes. Hypotéza o vlastnej perfektnosti uvedomelého správania je v háji. (aneb pravda je svinstvo:D)

- a škola je fajn, možno preto, že som tam zatiaľ bola len tri dni :D

- a dostala som knižku. len tak! som v šoku :)

- ďalší pozitívny šok mi zapríčinili páni Pastirčákovci v mladšom aj staršom vydaní. Proste len tým, že sú a aká pohoda z nich ide. žeby život bol skutočne možný? (sj láska? taká naozajstná?)

- tretí pozitívny šok mi zapríčinila lyžovačka a Rv company v tradičnom zložení. A ja to neviem inak popísať, ale čosi také... akoby sa o mňa starali alebo čo. znie to čudne, ale je to čosi také milé kamarátsko-bratsko-neviemaké a pri nich som úplne iná Vierka. a celkom sebecky – páči sa mi tá rožňavská Vierka. nemusela by som o ňu prísť. Iba že by to bolo pre nás všetkých lepšie, všakáno?

- a mám pocit, že sa karta obrátila a teraz sa do školy teším ja na „pána riaditeľa“ :D nie, náš Najžiarivejší, neznamená to, že sa zmenšila Tvoja svietivosť :D

a zistenia pražské v skratke:

- páčia sa mi gestaltisti pre ich anarchickosť. Rebels forever! ;)

- Dasein je pre mňa obrovská, úžasne krásna a neuveriteľne ťažká vec. ale aby ste vedeli, ja toho Heideggera s jeho Bytím a časom proste prečítam a hotovo!

- asi som si konečne uvedomila, že to, že sa mi niektoré povahové črty na mne fest nepáčia a preto ich popieram do zblbnutia (vlastného) skutočne nie je konštruktívny prístup.

- a tiež, že moja schopnosť paradoxného „vyskytovania sa“ v situáciách, na seminároch, DCčkách, v mestách, krajinách... úplne iným spôsobom, ako všetci ostatní je proste... pre mňa charakteristická a úplne normálna. ďakujem tete existenciálnej analytičke za sprostredkovanie „prožitku“ zmysluplnosti :)

- a keď budem veľká, budem tiež tak nenútene sprosto nadávať v rámci ukážok z praxe, ako istý pán psychoterapeut. asi si to aj vychutnám ;)

- a stanica Jiřího s Poděbrad je mojím osobným highlightom z potuliek Prahou :) vozíkovanie sa po Karlovom moste, antikvariát a káva v Starbuckse sú v tesnom závese ;)

- vrátila som sa z Prahy a prvýkrát sa cítim v Bratislave doma. zázrak :)

hej a odporúčam svetbezjmena.net