posviatkovo (návod pre blízke a vzdialené okolie organistu)

dlho som váhala nad napísaním tohoto článku. Hlavne preto, že som nechcela znieť ako pyšný a rozmaznaný diletantský kverulant. No keďže je tu nenulová pravdepodobnosť, že presne to som, tak môžem tento príspevok smelo napísať. 

časť prvá:

milí správcovia farností. 

je to vskutku nepríjemné, ale organisti sú zväčša ľudia. ako takí sú predurčení žiť v aspoň akých-takých vzťahoch, zvyčajne (ak už nie sú v dôchodkovom veku) chodia do práce, môžu cestovať, ochorieť a niekedy dokonca spia. Je to dobrý predpoklad pre vzájomné pochopenie. Preto: 

sviatky so železnou pravdepodobnosťou sú každý rok. zvyčajne sa dá, dokonca aj niekoľko týždňov vopred predpokladať ich príchod. v prípade, že vo vašej farnosti: 

a) máte organistku - matku

b) máte len jedného organistu

c) nemáte organistu

d) vaša farnosť nie je jedinou v meste (občas nezávislé na veľkosti obce)

e) máte funkčný zbor (či už jeho príspevok do liturgie chcete alebo nie)

f) sa deje ktorákoľvek ľubovoľná kombinácia faktorov,

je dosť možné, že nepríjemnú skutočnosť sprevádzania omše hrou a spevom, budete musieť nejako riešiť. 

Special hint: nemusíte to robiť vy osobne, stačí to niekomu, minimálne vašej dôvery hodnému, delegovať!

malá poznámka: zaoberať sa touto otázkou tri dni pred sviatkami je skutočne neskoro.

tak to by sme mali. v prípade, že sa napriek všetkej nepriazni všetkých faktorov sviatky nebezpečne priblížia a váš lov na organistu bol úspešný, gratulujem. 

časť druhá: 

milí správcovia farnosti, prípadne iní ľudia zodpovední za technickú vybavenosť chrámov a bohoslužobných priestorov:

- áno, bohužiaľ nie všetkých kantorov je počuť bez mikrofónu. Poľutovaniahodné, diletantské, no stáva sa. 

- v prípade, že mikrofón máme k dispozícii, JE MOŽNÉ meniť hlasitosť, prípadne iné nastavenia. dokonca aj viackrát do roka. 

- v prípade, že sa vo vašom kostole nachádza elektrické zlo elektrický organ, toto záhadné teleso NIE JE perpetuum mobile. v prípade, že nerozumiete, na akom princípe toto teleso vyludzuje zvuky, počkajte s vypínaním akýchkoľvek elektrických zariadení zodpovedných za zvuk v bohoslužobnom priestore. ušetríte organistovi nejednu vrásku. 

- áno, je naozaj nepríjemné, keď si organista na tichom registri dve minúty pred omšou skúša žalm so spevákom a ruší tak atmosféru tichej prípravy na eucharistické slávenie. rozhodnúť sa v tej chvíli potrestať túto satanskú činnosť náhlym začatím svätej omše však exorcistický potenciál naozaj nemá. v prípade, že organista sedí dosť blízko oltára, môže po vás v krajnom prípade niečo hodiť. v skutočne krajnom prípade to bude znotovaný JKS pre organistov a to už môže mať život ohrozujúci charakter. (žeby sa v takomto počínaní skrývala snaha o mučenícku smrť...?) 

časť tretia:

milí aktívni laici a kostolníci. 

- ak vás organista nežiada o liturgickú radu, nepotrebuje ju

- organista naozaj je schopný vybrať piesne na svätú omšu

- môžu to byť piesne, ktoré sa vám nepáčia

- môžu to byť piesne, ktoré nemajú v prvom riadku textu kľúčové slovo dnešného sviatku

- môžu to byť iné ako obľúbené piesne celebranta, koncelebranta, miništrantov, kostolníka a čo je v skutku nehoráznosť - aj vás!

- ak vás organista o niečo naliehavo žiada, je vysoký predpoklad, že to potrebuje. Ak mu nemôžete vyhovieť, je dobré, dôstojné a správne mu to povedať. 

- noty NIE SÚ nepotrebné harampádí. nevyhadzujeme ich. (NIE, ani tie so škaredými okrajmi, čo vypadávajú z väzby spevníka JKS)

- spevníky mávajú lákavo krásnu tvrdú väzbu, no ak sa tomu dá vyhnúť, nepoužijeme ich ako zarážku do okna či dverí, podložku pod kvetináč ani ich neprenášame ďalej ako na dohľad od organu

časť štvrtá: 

milí kamaráti organistu, 

organista vás rád vidí. Má vás rád, rád vás pozdraví, rád sa s vami porozpráva, no ak práve hrá a spieva, nedokáže vám odpovedať na pozdrav. Ak práve nespieva, neodpovedá vám a vyzerá ako by sa mračil, neprejavuje vám nelásku - možno sa práve sústreďuje na piatu odrážku v takte piesne  napísanej v prívetivom Ges-dure. Ak ste z predošlej vety ako poslednému slovu porozumeli slovu "piatu", zdôrazňujem: neprejavuje vám nelásku. 

ak organista po skončení omše, napriek nevyhnutne skrehnutým prstom v zimnom období, vytiahne noty a začne ich hrať, je to jeho obľúbená skladba a chce ju zahrať vychádzajúcim veriacim i sebe samému pre radosť. ak sa práve vtedy s ním, stoj-čo-stoj chcete rozlúčiť, povedať mu vtip, podať mu ruku, poštekliť ho, nerobte to. zdôrazňujem: NEROBTE TO!

časť piata:

milá rodina organistu,

gratulujem, máte medzi sebou člena so sebazničujúcimi sklonmi. zahrňte ho láskou, stálym prísunom teplého čaju, vyhraďte mu najhuňatejšiu deku a obrňte sa výrazmi ako "fíha!", "ale to snáď nemyslel tak, ako to povedal", "nie, nebolo to počuť", "práve vtedy dole revalo nejaké decko" a "však zdvihni telefón a povedz, že neprídeš". 

venované blahej pamäti (našťastie len okrajovo šialených) Vianočných sviatkov roku 2013 a všetkých (omnoho viac šialených) sviatkov predtým.

P.S.: Ja som vravela, že som kverulant a diletant... 

 

zavesila som si na stenu obrázok

... nič nezvyčajné, však? 

nie až tak úplne, to by som sem nepísala ;). 

Zavesila som si na stenu obrázok, ktorý som sama nakreslila. Obsahuje využitie všetkých techník, ktoré ovládam a je na ňom nakreslené skoro všetko, čo viem nakresliť. Nie je pekný v takom tom výtvarnom zmysle slova. Je to ale kus papiera, ktorý som nemohla vyhodiť a čosi ma núti sa vždy k nemu vracať.  

Sedím pri klavíri. Predo mnou šesť ľudí a mňa chytá taká tá najklasickejšia veľmi nepríjemná tréma. Dívam sa na nich a čosi v mojom vnútri ma núti vymyslieť čokoľvek iné, len nezačať teraz hrať. Do môjho vnútorného boja vstupuje hlas panej zvonku: "Zahráte nám, prosím, niečo na klavíri?" Neviem cúvnuť. Kladiem prsty na klávesy a túžim tam nebyť. Mám pocit, že neviem hrať, nepoznám ani jednu pesničku a vôbec... 

Stlačím prvý kláves a zrazu je to preč. Plynie pieseň, ľudia veselo pokyvkávajú hlavami a potom začnú spievať. Neriešia chyby, neriešia chýbajúce akordy, neriešia biednu techniku. Vychutnávajú si chvíľu hudby len a len pre nich. A mne ostane jediné slovo - ach...

Dívam sa do monitora a snažím sa usporiadať si myšlienky. Ktosi by práve teraz napríklad možno chcel ku mne hovoriť, možno mi dokonca aj niečo vysvetliť. V mojom vnútri sa však práve niečo rozhodlo baliť. Normálne niečo v mojom vnútri vytiahlo batoh zo skrine a strkalo tam spacák, karimatku, fialové tepláky, obe funkčné tričká, fleesku, mikinu, vibramy... 

"Kam ideš?!" pýtam sa toho niečoho v mojom vnútri. "Ide zima. Vonku je chladno. Nemáš poriadny spacák. A hlavne sakra, musíš chodiť do práce!"  

To niečo v mojom vnútri sa len cynicky zasmialo a chladne prenieslo: "Robím to práve preto, že nikam nepôjdeš. Dobre ťa ja poznám. Ale sranda je to vcelku fajn." 

Lenže to cynické niečo v mojom vnútri nevie, že ja sa nebojím. Už nie. Že si môže v duchu baliť čo chce. Že  sa nenechám vydierať a už vôbec nie vlastným strachom. 

Zavesila som si na stenu obrázok totižto. 

A prestala sa báť nepríjemných situácií. A otázok. A šialených snov. A plaču. A toho, že niečo nezvládnem. tak. 

Mám na stene obrázok a je na ňom dinosaurus.

P.S.: ale taký psychohygienický lesný exkurz by fakt nebol zlý :)

o hruškách a lúčoch :)

z reprákov mi striedavo hrá big band a nemecká skoropunková skupina. a ja by som chcela iba poznamenať, že momentálne je môj život tiež taký... rozháraný. 

prídem ráno do práce a nechcem tam byť. Prehováram sa ku každému kroku, každému úkonu, každej vete. Potom zrazu pozriem do očí starenke, čo mi tichým hlasom rozpráva o tom, že je dôležité byť milou a slušnou aj k ľuďom, čo sú k nám nepríjemní a sú nesympatickí. Vyjdem na chodbu, usmejem sa na najbližšieho člena personálu a - starenka mala pravdu. 

znovu a znovu sa presviedčam, že som na správnom mieste. desať minút s človekom a potom už mi dáva zmysel akákoľvek byrokratická mašinéria. aj porady.

po práci sa vozím električkou a spím. neznášam telefonujúcich ľudí, hlavne tých, čo telefonujú dlho a nahlas. Potom si jedného dňa nastúpi harmonikár a ja sa zobudím na "nádych" mechu. Zlá nálada aj únava sú preč. Viem, že tento druh zarábajúcich má asi dačo dočinenia so všeličím nekalým, ale jedno sa im nedá uprieť - v tej električke vyšlo slnko, ľudia sa usmievali. čosi na tej hudbe bude. 

raz za čas zdrhnem. najlepšie do hôr. hodím všetko za hlavu (ehm, teda do batoha) a proste idem. keď nevládzem, stojím a dívam sa. keď idem napríklad s niekým, kto fotí panorámy, tak si aj sadnem :) smejem sa na kamzíkoch, obdivujem pokrútené korene na chodníkoch a vždy znovu a znovu sa  čudujem, načo ľudia zakladali mestá, keď mohli žiť v takejto kráse. 

a na záver v skratke: 

- môj brat má ryšavú bradu. vážne, choďte sa pozrieť.

- nesmiem zabudnúť opísať neopísateľne dlhé a nechutne vyslovené dlhé "ú" v slove lúč. v kombinácii s nočnou oblohou nad mostom SNP  nám to dáva... áno, áno, záchvat smiechu.

- a tiež je dôležité vedieť s noblesou požívať ovocie našej zemepisnej šírky. ináč, ak by ste o niekoľko rokov na svišťovke videli rásť malú hrušku, vedela by som o tom niečo :D

- jop a takmer som zabudla na dobú hudbu. Vážne ľudia, dajte si tú námahu a vyštafírujte sa raz na koncert do Reduty. Už len z toho priestoru budete mať zážitok. ;)

prekvapený kamzík :) (aj fotograf bol ;)

koniec. ešteže tento blog píšem krátko po zobudení a v nedeľu. ináč by bol oveľa smutnejší. 

tešiť sa takým zvláštnym spôsobom

najprv pieseň: 

V nočnom tichu, oslepení tmou zaregistrujeme pohyb.

Odvykneme oči od jasu hviezd a naraz zaostríme - mačka. Presúva sa k nám rozhodne, obzerá si nás akoby nie my sme boli fascinovaní ňou, ale ona nami. 

Keď mi je smutno, vždy si spomeniem na niektorú z nocí (tak podobných a predsa iných...)

Do rozhovoru padá hviezda a my si želáme mať odpoveď. Alebo radšej nemať otázku, čo bolí? Neviem a hviezda padla len jedna.

Alebo na túto: svorne mlčíme o tom, čo nás trápi. Na chvíľu prenechávame starosti mestu za obzorom a obdivujeme kúsok oblohy, čo nám hory práve dovolia. Vychutnávame si na chvíľu slobodný svet. Žiť pre prítomnosť je náhle krásne.

Alebo túto: je tma, ja preskakujem sieť. Nikto ma nevidí a nemôže, ja ledva dovidím pol metra k sieti. S neuveriteľnou, neotrasiteľnou istotou sa odrážam od zeme a na druhej strane siete zadupávam posledný kúsok pochybnosti či to dokážem. Nebolo pred kým zlyhať.

Mačka podíde priamo ku mne a obtrie sa mi o nohu. Čo vlastne je na tomto stvorení považované za zákerné a prefíkané?

Alebo iná noc: plný podnik, vrava pri každom stole, z jukeboxu Dream theatre a Iné kafe na plné pecky. Dvaja nadšení bubeníci si bratsky delia imaginárnu súpravu bicích, zo štyria sólisti s nasadením hulákajú slohy a zbory vokalistov sa pridávajú na refrény. Do toho pivo, veľa piva, silné reči a blbé kecy, neslušné vtipy a ja ako dokonale nepodstatná a predsa prítomná dívam sa na túto náhlu krčmovú spolupatričnosť a zvažujem: aj takto vyzerá prijatie? Možno dokonca nejaký druh lásky?! 

Od zadného stola sa ktosi dvíha a lúči sa - pri každom stole podá ruku známym, od dverí zakýva barmanke. Zazipsuje bundu až ku krku a vydáva sa do nočného chladu. Z WC príchodzí opozdilec vybieha za ním a podáva mu ruku. Premýšľam, kedy som naposledy vybehla za niekým z kostola, aby neodišiel bez pozdravu.

Dívam sa na mačku pri nohách a bratia sa smejú. "Poďme už!" povie jeden a odomyká auto. Mačka sa zľakne a beží pod kapotu. "Tam nechoď!" zjajkne druhý, priláka ju von a prenesie na opačný koniec parkoviska. Odchádzame, mačka začudovane sedí uprostred a díva sa za nami. Akoby nemohla uveriť, že sme nechceli riskovať jeden z jej deviatich životov. A my (pritom len) vieme, že žijeme svoj posledný.

A ešte jedna noc: Dívam sa na hviezdy a náhle ľutujem. Že som ju chcela. Že ju potrebujem. Alebo si to aspoň myslím. Niečo v mojom vnútri sa hurónsky rehoce: "a to si kde nabrala, že máš nárok?!! toto je obyčajná pýcha, moja zlatá a ty to vieš!". Ja si musím uznať, mojou doménou sú otázky. A čakanie bez nárokov na - odpoveď.

Epilóg: jesenná nálada, rodinné akcie a málo spánku ma vždy prinútia rozmýšľať. a spomínať. a tešiť sa zo života takým tým zvláštnym spôsobom, kedy si máte chuť zapáliť. alebo plakať. alebo písať nesúrodé blogy. alebo nútiť iných rozmýšľať. alebo...

Život je...

Pôvodne tu mal byť úplne iný článok. O tom, že život pracujúceho absolventa univerzity v najškaredšej z krásavíc na Dunaji je možný. O tom, že sa oplatí bojovať s ľudskou zadubenosťou. Že prežiť pekný večer s priateľmi pri hudbe či rozhovoroch vôbec nie je mrhanie. Že hudba je strašne krásna vec len tak, sama o sebe, že osem hodín spánku občas nie je až tak dôležitých.

A namiesto toho, píšem toto.

Sviňa život, pomyslela som si a dívala som sa na hladinu Chorvátskeho ramena. Práve okolo mňa tretíkrát prebehlo natešené dievčatku v zelenej sukni a akýsi petržalský orech sa s veľkou radosťou šmaril do vody.  Spolu s fajkovým dymom sa v letnom večeri vznášal tak trochu smútok, tak trochu hnev, tak trochu údiv, tak trochu sklamanie. Tak trochu život, povedal by skeptik.

Zasratý život, povedala som si. Zatvorila som knižku v 68čke. Nevládala som viac čítať, Chaim Potok bol príliš kruto náznakovo jasný.

Sakra život, povedalo si dievča. Dívalo sa z lesného šera na veselých ľudí na čistinke a zrazu vedelo, že už nemôže. Potichu vyrozprávalo svoj príbeh papradiam. O bolesti a ľudskom hyenizme a o tom, že je občas nemožné robiť veci správne a očakávať podobnú snahu aj od ostatných. Zakrývalo si rukami tvár a na chvíľu verilo, že zem sa už viac nemôže rovnako točiť ako dovtedy a že už nikdy sa nevráti na tú čistinku a nebude sa usmievať a spievať a rozprávať vtipy.

Život je krátky, povedala Lucia Piussi. Ja som dočítala článok, zbalila si ruksak a vydávam sa na cestu. Možno nie kvôli človeku, čo ma už nespoznáva, ale kvôli mne samotnej. Kvôli ruženčeku, jakubkám, ultrapevným vrkočom a pohladeniam zrobenou dlaňou. Aby som si v občasnom zhone nezabudla niekde vlastnú tvár. 

http://www.youtube.com/watch?v=Ci4LluhefS4

opäť

najprv som chcela písať o inšpiratívnosti červených makov, no kombináciou krajiny, oblohy, prehrávača v mobile a mojich spomienok vzniklo čosi úplne iné. a to som ani nebola smutná :)

hľadám sa 
prstom na mape 
svojich pochybností
asi som sa opäť mýlila 
vsadila na nesprávnu kartu

vytláčam z mysle
to škaredé
opäť

bude pršať
draky lietajú nízko
aj tento sa mi zdraví (jó estét kivánok, kisasszony!)
a ja mlčím
lebo nemám desať hláv

nemysli na to
bude to bolieť
opäť

s oceľovou oblohou 
konzultujem plán
tú najhoršiu verziu
čo sa princeznám
vonkoncom nikdy nestáva

z vŕškov rozprávkovej krajiny
mi máva
čarovné - opäť

no a?
pýta sa ma rieka
a pokojne sa vylieva z brehov 
za prítomnosti publika
vie, že neskočím (prezradil jej to Lahola) 

mne ostal vlastný strach
a jedno smiešne 
opäť

a stále nie som smutná. Opäť si ten smútok nechám pre nižšiu hladinu Dunaja a plávajúce lode ;)

život je opäť raz možný - májovo verzia 4/2013

dnes večer sem proste musím napísať. 

iba tak, že sa teším a sem-tam treba aj pozitívne písať. teraz, kým sa nebojím a verím (si?)...

že sú také veci, pri ktorých proste naplno cítim, že žijem.

- v práci, čo má zmysel, aj keď nie je moja. 

- keď sa strácam v hlbokomodrom pohľade pani B

- keď sa Maro teší

- keď tancujem

- keď sa okolo mňa deje hudba

- keď dočítam knihu, ktorú treba ešte týždeň spracovávať

- keď sa dozviem, že som bosorka a že nemám dušu a ani trochu ma to neprekvapí

- keď diskutujeme. a je pri tom nutné divoko gestikulovať 

- keď sa prechádzam za dramaticky prichádzajúcej búrky

- keď sa dívam na Dunaj. mútny a rozvírený, s veeeľa loďami. 

- keď niekoho držím za ruku. v tej chvíli - rozumiem (niečo na tej bazálke bude! ;) (ehm, pre bulvár: klient :)

- keď niekomu stojím za vysvetlenie

- keď mám akútnu chuť dotyčného/ú zabiť

- keď je s kým ísť na dobré pivo ;) 

- keď sa je s kým smiať na tom, ako vie byť život absurdne boľavo komplikovaný

- keď sa na predošlú vetu rozhodnem vykašľať

- keď... ach, je toho ešte veľa

amen. idem sa baliť a spať.

život je možný... opäť raz ;)

o... začudovanom koňovi

niekedy si niečo tak naozaj uvedomím, až keď fakt musím, lebo ma to takpovediac "ovalí".

v slabej chvíľke som sľúbila napísať niečo o "viere mladých". samozrejme som na to po navrátení normálneho životného rytmu úplne zabudla, až kým sa pred týždňom tento nepremyslený sľub nepripomenul. 

chytila ma panika...

ja, pochybujúca, polemizujúca, večne sa pýtajúca, neurčitá Viera mám čosi písať o viere... fakt vtipné. 

tak som teda, v noc deadlineovskú sadla k počítaču, na pomoc si zobrala pohár vody a čokoládku a slovo po slove som s bázňou písala ten text. 

na druhý deň ráno som sa vybrala na brigádu, dokonale začítaná v Ecovi som takmer zabudla vystúpiť na konečnej. Knihu som zaplesla a poďho do ulíc. 

V hlave sa mi prepletal príbeh románový s príbehom, ktorý som v noci písala. Prebehla som okolo dreveného domčeka a pošmykla sa na zaprášenej ceste, pri dobalansovávaní som si v polobrátke vychutnala začudovaný pohľad koňa spoza ohrady. Rozosmiala som sa. Na ráno nie je nič vtipnejšie ako začudovaný kôň. 

A vtedy som si to uvedomila - viera je dar. Áno, počula som toto slovné spojenie asi miliónkrát, tak ako vy. Zrazu som ale nadobudla pohľad z úplne inej perspektívy. 

Viera je dar. A ja som tento dar nesporne dostala. Je tá moja viera taká, aká je, ale je. 

Pýtam sa, hľadám, čítam, keď vládzem, tak sa aj modlím... no stále verím. Slabo, málo, nehodne, nerozhodne, častokrát ma pri omši len tak pichne, keď sa vraví  "nehľaď na naše hriechy, ale na vieru svojej Cirkvi..." že, Pane, radšej ani na tú vieru sa nedívaj.... ale stále vždy znova sa len k tej svojej chabej viere vrátim. 

...blúdim a strácam sa 

...zápasím s tým, čo je naozaj podstatné pre život kresťana 

...vždy znova a znova žasnem nad mystériom kríz aj vzplanutí 

...s pokorou uznávam, že možno len neviem pohliadnuť nekonečnému "ničomu" do tváre, ako tvrdili niektorí existencialisti 

...a že možno je tá moja viera len snahou kamsi patriť či čosi vyznávať...

no je tu. napriek všetkému, vždy znova a znova zisťujem, že "sa mi dá" veriť.

a ja proste, aspoň tentokrát, nešpekulujem. 

ďakujem.

nad čím premýšľam, kým sa bicyklujem alebo májovo - verzia 2/2013

každý deň sa nejako máme.

ja viem, znie to banálne. ale prichytila ma otázka mamky môjho "klienta" a ja - nevedela som nič odpovedať.    

Jak sa vlastne mám? Dobre, ďakujem za opýtanie. A tam to väčšinou skončí. Prečo sa tak veľmi bojíme zdieľať naše životy?! Prečo sme smiešni, keď sa prichytíme pri vlastnom nadšení z orandžových rýb, na bielo a ružovo kvitnúcich pagaštanov, trefnej poznámke a super strávenom čase s priateľmi?!  

toto sa mi vlastne strašne páči na stopovaní. Človek sa zrazu zastaví a uvedomí si, ako veľmi je vydaný napospas prítomnej chvíli. Môže mať plány a sny, kam sa chce dostať a kedy, ale teraz, v tejto chvíli, stojím pri ceste, palec hore, ruksak v priekope a mám len prítomnú chvíľu. 

Ehm, až prítomnú chvíľu! Všetko, čo robím, robím teraz. Všetko, kým som, je teraz. Desivé? Lákavé?

láska je reálna rovnako ako modré kone Draeneiov. 

táto veta nie je normatív ani nič, to len ja sa tak zamýšľam, čo vlastne je realita. Koľko ľudí videlo modrého koňa a koľko ľudí sa dotklo lásky?! 

ja som prvý pochybovač a zároveň romantik, nechcem tu nič devalvovať. Iba som premýšľala, koľko našej ľudskej lásky je len natretý kôň a na koľkých sa pozerám ako na bláznov, len za to, že neverím v ich svet, kde modré kone proste sú. a sú krásne. veď sa pozrite:

odpoveď, aj keď len sčasti mi opäť poskytol Eric Emannuel Schmitt. ďakujem. raz možno zmú/odriem.

arteterapia, muzikoterapia, ergoterapia... proste fungujú.

heh, neprišla som na to pri bicykľovaní, len som si to náhle uvedomila. 

Ako liečebáčka som počula, čítala, zažila na sebe, že to funguje. Keď som konečne "vyskúšala" pracovať s využívaním prvkov týchto metód a "šiť" ich priamo pre klienta, náhle som si uvedomila, koľko radosti, nadšenia, priestoru pre zmenu, priestoru na učenie, priestoru na vyjadrenie... aaaatakďalej poskytujú. Ach jaj, opäť raz neveriaca Viera.  

má zmysel odchádzať, keď viem, že sa chcem vrátiť? 

mám počúvať tú zdivočelú časť srdca, čo by ma povláčila po všetkých "čertoch-diabloch", jak by povedala naša starká alebo radšej sa pokúsiť čosi vybudovať tu? heh a ČO tu vybudujem? naozaj si myslím, že to najušľachtilejšie zo všetkých povolaní je pre mňa? a načo je vo mne vlastne tá túžba odísť?

-------

chcela by som rozumieť. a raz budem, snáď nie príliš neskoro. 

zatiaľ stopujem životom v snahe nemárniť dni v šedi a každý deň sa nejako "mať". 

Občas k tomu vymyslím pesničku o verande a o návšteve, zasmejem sa na smutnom živote pandy a premýšľam či si viem vybrať to dobré pre mňa v živote. 

jop a ručník - mám. ružové sny sťahujem ;)

májovo - verzia 1/2013

vlastne by som sa mala učiť. aaaaaaaaa budem sa, len toto dopíšem. 

je máj. po dlhej zime je až neuveriteľne pekne a slnečno a teplo a kvitnúco a farebne. 

vcelku slušne som sa včera spálila, zistila som, že pol dňa sa bicyklovať a následne sa chcieť učiť je vcelku nereálny nápad a tiež, že láska je rovnako reálna ako modré kone Derneiov. Pre romantikov a gamerov: nie je nereálna ;)

a teraz rýchlo a v skratke: 

videla som orandžového kapra. a kvitnúce lekná. a páva. a plyšového medveďa veľkého asi ako ja :D

je dôležité, aby mal bicykel meno. a keďže moja krásna fialová Mary je už v bicyklovom nebi, po x rokoch som sa rozhodla predsa len dať vo svojom srdci šancu môjmu červenému (zatiaľ) pojazdnému šrotíku - Maryle. 

dopracovala som sa k životnému plánu. cynik vo mne sa ukrývajúci sa síce strašne smeje, že som si práve vymyslela, ako to určite nebude a praktik sa smeje na tom, ako je to celé pekne vymyslené a málo časovo ohraničené a trochu nejasné, ale ja som zatiaľ pod vplyvom májových romantických oných a proste sa mi môj životný plán páči. Veď posúďte, zahŕňa: - ešte chvíľu v meste a "vyexpiť" nejaké tie skilly profesionálne (muzikoterapeutický kurz - doktorát?) - klavír/organ (bo bez hudby by to bolo ťažké) - gazdovstvo na Hute alebo niekde v krásnych krajoch Gemerských, Malohontských, Zamagurských, Záhorských (áno, táto časť je špeciálne presná) - naučiť sa rozpoznávať liečivé bylinky a huby - prečítať ešte veeľa kníh - írsky vlkodav. a niekde medzitým sa vydám, ak bude vôľa a možnosť. a keď nie, tak nevadí. alebo sa pôjdem do sveta cudzojazyčného pozrieť. a možno to stihnem všetko, ktohovie? ;)

a teším sa na všetky tohtoročné svadby, čo mám v diári! 

------------

takmer by som zabudla a to by mi tu vlastne chýbala polovica článku - a to predsa zoznam!

takže bucket list:

- skúsiť sa (naučiť) skateboardovať

- kúpiť si korčule

- dôjsť sa kuknúť až do Gabčíkova (a Pezinku a Ostrihomu a Hainburgu... ;)

- navštíviť tie zaujímavé maďarské hory a Český Krumlov

- naučiť sa hrať šach

- skúsiť to zase so šijacím strojom a vrátiť sa k háčkovke :)

- dať si pivo na obrubníku pred Bernardom pri Lýceu

- naučiť Sandra vymýšľať pesničky

- vyrobiť hračku pre Mara 

- ísť na Vrbovské Vetry

- spáchať dačo letno-horské  

- naučiť sa viac Nohavicových pesničiek a ísť na koncert! 

isto by sa ešte niečo našlo, ale treba si nechať nejaký priestor aj na prekvapenia ;)

o Entoch

zase raz by bolo oveľa rozumnejšie ísť spať... no ja nie a nie zobrať si príklad z toho Laholu a jeho denníkov ;)

Posledných pár dní bolo pre mňa veľmi silných. Možno je to len tým, že som diplomku ešte dajak nedospala a možno...  

pohľad 1:

sedím si na kraji lesa.

uvedomujem si, aká som rada, že vidím. že vidím, to, čo vidím. 

podo mnou zráz. lesy až za obzor, sem-tam sa v zelenej záľahe mihne rozkvitnutá biela bodka. 

predo mnou strom - krásny, veľký, pokrútený a hrčavý až strach. keď nakloním hlavu doprava, vidím  v rohr-schachovitých konároch presne štyri fantazijné stvorenia, a keď sa kuknem s hlavou pri ľavom pleci asi tak šesť. 

a ja sa len tak na neho dívam, aký je starý, a predsa pučí tými malými smiešnymi svetlozelenými púčikmi. 

vlastne by mal ten strom dostať metál alebo dajaké špeciálne stromové ocenenie, že rastie na tak nemožnom mieste - rovno pod skalou, v prudkom kopci, vietor má na neho z každej strany dosah, je tu sám. Ďaleko od ostatných.  

A on nič. Pokojný ako Strom, krásny, dokonalý a rozvážny ako Ent. 

Kľudne si tu rastie rýchlosťou 3 cm za rok, ani ten vietor ho už neštve. Vie, že raz príde veľká zima, veľký vietor, veľké sucho a on spadne, poláme sa, zomrie. No je to strom, nevzpiera sa. Bez váhania si rastie tie svoje tri centimetre za rok. 

A predsa vždy, každú jar, znova, ponáhľa sa pučať, rásť, zelenieť s novou, explozívnou silou, rozhodný ako Ent ničiaci chladné Sarumanovo dielo zimy.

pohľad2:

kontroverzná relikvia, vosková figurína a neveriaca Viera. 

prečo Pane? prečo nemôžem veriť?

prichádzajú oni, na prví pohľad iní. prichádzajú potichu, skromne, s radostnou iskrou v oku. Dívajú sa, usmievajú, žasnú. Otočia sa, ešte posledný pohľad cez plece. Jeden z nich zakýva na rozlúčku čiapkou. 

veľmi pomaly sa rozhýbavajúci Ent sa díva, ako títo maličkí stretli svätca. s ráznosťou Entom vlastnou prepukáva v plač. 

Už sa nepýtam, viem. Mt 19,14.

Viera je dar. Aj pre Vieru. 

Aj viera stromov v novú jar, čo vždy príde. Aj keby nie pre nich.   

  

         

Všade tá rieka

...odkedy som čítala Hraničný prípad Pétra Hunčíka, nemôžem prestať myslieť na to - čo by sme sakra robili my na ich mieste? 

zradili by sme? - nebolo by to také ťažké, ani nepochopiteľné.

mlčali by sme? - ako to ostatne, vieme aj dnes?

protestovali by sme? - a koľkí? zavážilo by to?

chránili by sme životy blízkych a kašľali na ostatných? - ani toto nie je zlá možnosť, koho životy chrániť, ak nie tých, ktorých milujeme?

bojovali by sme? a čo keď by sme to zrovna my neprežili? alebo práve iba my prežili?

vlastne neviem, prečo tu mám ten plurál, občas sa cítim ako posledný dinosaurus, ktorého ešte takéto veci zaujímajú. Kto by sa trápil nad zákonnými židovskými transportmi? Nad smrťou mnohých nevinných ľudí? Nad stratou ľudskej dôstojnosti a cti (a v niektorých prípadoch jej dobrovoľné odovzdanie, však tá idea, tá predstava je tak progresívna, dokonalá, nová!)?

no jo, a potom sadnem s bratom na pivo a viem, že nie som sama. Len pri niektorom požiari a správach z istých sídlisk a sem-tam na nejaké to výročie mám strach, že by takých idealistov jak som ja a bracho bolo proste málo. 

dnes je ale deň vhodný na básne a včera som sa v divadle Ticho a spol dozvedela, že Všade (je) tá rieka - ktorá nás môže strhnúť, ak sa necháme. Do ktorej môžeme skočiť, ak bude naozaj zle - alebo si začneme písať denník :)

slnko svieti

autá hučia

prach do očí mi nevošiel

kvety kvitnú

kravy sa tešia 

zmysel (sa) opäť nenašiel

no slnko svieti 

rieky tečú 

radosti dych nedošiel

pre slobodu zas

rozhodnúť sa   

necloniť slnku - (človeče!!) 

dnes kľúč cinká 

od radosti

že bývať máme stále kde

no pre kus chleba

škoda predať

čo pre žitie má byť 

cieľ?!

každopádne, tento svet nemôže byť zlé miesto, keď napríklad pán Lahola (Leopold Arje Friedmann) stále môže inšpirovať - ak sa aspoň trochu chceme nechať inšpirovať ;) 

tree of life

tak sme si konečne pozreli Tree of life.

počuli sme na neho veľa zlých referencií a iba jednu dobrú, zato od veľmi dôveryhodnej osoby - Marka Orka Váchu.

bol večer. chladný, fúkalo a ja som odchádzala povzbudená ako už dávno nie. 

tieto hviezdy, stromy, krásne stavby, milí ľudia, toto všetko a ešte omnoho viac. to je ten Boh. 

prekvapil ma, koľko veľa ticha v ňom bolo, koľko šumu lesa, riek, spevu vtákov. veď takýto podmaz máme v našich životných príbehoch aj my. 

iný večer, tma a zima a ja stratená vo svojom smútku prechádzam ulicami mesta. zrazu to vidím: vzdať sa všetkého, vydať sa na neistú cestu, riskovať samotu, ale možno nakoniec - pochopím. nájdem.

a veľa, veľa o ľudskej bolesti. takej tej hlbokej. odmietnutie, strach, smrť. 

opäť tie hlúpe spomienky: boľavé slová, pocit krivdy, hnev. naraz si uvedomím - kašlať na to. odpustiť. zabudnúť, ak to pôjde. milovať, ak pochopím, čo to znamená. 

ostala som z neho ohromená. krásou, láskou, zmyslom... ťažko to vyjadriť. 

líham si spať. unavená a znechutená. zase neúspech, zas ten falošný tón, zas ma neposlúchajú vlastné prsty a "džabem" po klávesnici života.

skôr, ako zaspím, chytí ma záchvat smiechu - toto, že je skutočne dôležité?! 

ak sa radi necháte nadchnúť a neľutujete čas na pomalé zábery, odporúčam ;)

  

sviatky doma

človek si proste žije taký bežný bratislavský život - ráno vstane, uteká na električku, aby utekal z električky na autobus, potom uteká po schodoch, potom sedí a je nervózny, lebo vie, že o chvíľu bude utekať niekam inam, aby prišiel večer domov, napísal status, presvedčil sám seba, že je šťastný a ide spať, aby ráno mohol zas niekam utekať. 

Občas, napríklad pred sviatkami, pred spaním nahádže veci do ruksaku, zaspieva si jaké báječné je, když si báječnou ženskou vezme báječnej chlap, potrápi sa v dopravnom prostriedku a zrazu je doma. 

vlastne je trochu čudné volať domovom miesto, kde vám je zima aj v posteli, kde pol dňa aktívne hľadáte noty, v meste, v ktorom už vlastne neviete, kde presne je daňový úrad teraz a koľko poschodí má nemocnica. ale predsa, toto je domov. snáď. 

a prísť na sviatky domov znamená: 

• čokoľvek robíte pri počítači, hráte sa
• nespoznávať susedov na chodbách. ani tých, čo by ste poznať mali
• polhodinu hľadať lekvár v pivnici
• zaspávať pri lahodných zvukoch LoL, za podpory tímu samozrejme ;)
• pohádať sa s nemenovaným kresťanským rádiom na tom, že Viera je predsa v kuchyni!!
• dozvedieť sa, že základ inteligencie vydatej ženy tkvie v tom, vedieť ktorú loptu zbaliť manželovi na futbal 
• rozšíriť repertoár záchvatov smiechu o záchvat smiechu pri pokuse našej kuchyne zabiť našu mamu dózou s koláčmi 
• uvedomiť si, že Abrahám zodvihol oči... a veľmi nevhodne sa na tom smiať aj počas spievania žalmu

jop a teraz trochu menej ironicky:

opäť sa zamyslieť nad tým, čo vlastne znamená tá láska. 
že to niekedy môže byť teplý čaj. 
Mlčanie namiesto argumentov. 
Potichu navariť pirohy a zeleninovú polievku na Veľký piatok. 
Ísť do obchodu aj vo sviatok.  
Pomodliť sa namiesto počúvania rádia. 
Nepozrieť si krížovú cestu v telke. 
Pochváliť za vykonanú maličkosť a odpustiť veľkú lenivosť. 

občas je v umení odísť. Ticho, bez pompy. 

občas je v umení vydržať a nevzdať sa. 


občas je láska to najťažšie a najbláznivejšie, čo sa dá v danej chvíli spraviť. 

...občas treba veriť básnikom.

veľmi nahnevaná mladá žena

na úvod iba krátko: 

naozaj rada cestujem vlakmi. nikdy mi tam nie je zle, pekné výhľady, občas človek stretne fajn ľudí a občas už nastupuje s veľa fajn ľuďmi a v zásade mi nevadia ani koženkové či látkové sedadlá a vzhľadom na moje južnotraťové cestovanie mi nikdy voloviny ako internet či elektrické zástrčky ani nenapadli. 

predsa len musím týchto pár riadkov napísať. asi preto, lebo som už veľmi veľa krát mlčala.

nastupujem do vlaku, nočák. idem kus natesno (ale však kedy ja nie :D), no predsa si dám tú námahu a obídem ho celý: v celej vlakovej súprave sa nachádza presne päť kupéčok so záclonkami. už sú obsadené, lebo kto neskoro chodí, má kupéčko bez zácloniek. 

vykašlem sa na záclonky, aj tak som sa už vďaka poschodovke naučila spať pri zažatom svetle.

sadám si do kupéčka. po celom dni, čo mi bola zima je príjemne vyhriate. už v Bratislave na stanici. "výborne!" myslím si "to sa bude krásne spať." houby, ono totiž napriek tomu, že je zázračná páčka eventuálne regulujúca teplotu nastavená na najchladnejšie, pečie jak blázon. po trištvrtehodinke mi napadá spásny nápad - otvorím okno! trochu sem-tam zafúkne, ale v zásade ten hic vcelku dobre vyrovná a ja sa ukladám spať. (pre šokovaných - to okno naozaj ostalo otvorené po nasledujúcich päť hodín. zakaždým, keď sa vo mne zobudil ekológ-ekonóm-masochista a zavrela som ho, po dvoch minútach som sa musela odhodlať k opätovnému vetraniu)

takže spánok. výborne! ale tu prichádzajú hlavní nepriatelia spánku v nočákoch - tramtararaaaaaaa: sprievodcovia! 

že cez deň len tak nakuknú cez sklo?! (keďže záclonky, ako vieme, nie sú;) V noci, priatelia, v noci majú obdivuhodnú túžbu po medziľudskej interakcii, viacerým kontrolám lístka, hlasným vykecávaním v chodbičkách. Pochopiteľne, sú v práci. Niečím takým, ako sú potreby ľudí, pre ktorých v tej práci sú, sa netreba zbytočne zaoberať. 

aaaaaaa ešte jedna chuťovečka: výmena sprievodcov vo Zvolene. zakaždým si poviem, že si na ten idiotský Zvolen nastavím budík, ale furt zabudnem. Ale zase o akú zábavu by som prišla! Napríklad ako v túto noc: Kľudne si driemem, vo svojom už príjemne vytemperovanom kupéčku, lebo ja mám vo zvyku byť okolo pol štvrtej ráno trochu ospalá. Zrazu - a tomuto umeniu by som sa chcela naučiť - na jeden šup sa otvoria dvere kupéčka a - áno, teraz prichádzame k názvu tohoto blogu - veľmi nahnevaná mladá žena na mňa zareve: "výmena sprievodcov! kontrola cestovných lístkov!" 

ja mám už nejakú tú životnú skúsenosť sparťanskú, ale predsa so mnou kvalitne trhne, poďakujem sa Bohu, že som mladá a zdravá a srdce mi stále slúži a k infarktu zatiaľ nemám sklony, podám veľmi rozhnevanej mladej žene alias sprievodkyni ten nešťastný lístok a dívam sa na ňu ako bez slova tým pre mňa ešte stále veľmi obdivuhodným spôsobom na jeden šup zavrie dvere a odchádza. 

veľmi sa bojím toho dňa, keď budem unavená tak, ako keď som cestovala domov pred Vianocami a zároveň budem tak militantne naladená, ako minulý piatok. To ten sprievodca, nech už to bude on či ona asi bude už veľmi mooooooooooooooooc rozhnevaný/á. 

howgh. nech žije pokrok a vymyslite už niekto tie teleporty, prosím.

   

nejasná nádej niektorých dní

heh, sem-tam sú také dni, že prosto radšej by som sa sama sebe vyhla. 

a občas sú také dni častejšie ako občas. 

ale ako mi v jeden taký neblahý deň napadlo: 

nebojte sa

nie som na tom tak zle, aby som písala básne 

a musím povedať, že na písaní smutných básničiek je niečo... uľavujúce. 

ako vietor vo vlasoch a spev vtákov a také to chvíľkové zdanie, že Vieraaa, nebuď tragická, život je fajn. 

the hope of some days 

there are some days

when my friend says

you´d just kill whole world

by using one bad word

why can´t I just understand?

why can´t you come and tell:

"hey, let´s pass through this hell. 

one day it will be OK. 

I swear."

/táto rýmovačka vznikla z čistého hecu, že proste dokážem napísať niečo aspoň trochu reálne, rýmujúce sa a anglické. dokážem a basta! :D/

nejasná

po častiach bojujem

čakám na to správne slovo

na chvíľu rozumiem 

a potom sa to stratí

túžim byť obyčajná

ak mi to prinesie pokoj

kašlem na pokoj 

ak tak nájdem Teba

ak odhalím odpoveď

tá však

ako svätojánska muška

tancuje na obzore

moje putovanie 

prináša otázky 

vždy nové

nejasné...

/a k tejto škoda niečo pripisovať. tak teda nepripisujem./ 

teším sa na leto. na pivo z plechovky, čo budem sŕkať s kamošom niekde na ďalekom kopci pod stromom. na kvitnúce kvietky, na radosť z dažďa, na pokojnú hladinu nočného Štrkovca. na...

...a je tu zase...

tak, a je tu zase jar

slnkom ma opíja

krém na opaľovanie to prosto nestihol

dospelosť sa o ďalší rok odkladá

tak, a je tu zase jar

ďalší rok prichádza s pehami

záhadné ty hľadá samo seba

samo sebe záhadné ja víri prach na cestách

verí pesničkám

a tiež, že dospelosť sa odkladá

...nie ako ten príval pieh

tak, a je tu zase jar

zima už nepríde!

ja chce veriť v slnko

ako pesničkám

ako v ty 

tak, a od rána nám sneží

...zas

o básni na Trnavskom mýte

...v živote sú občas také chvíle...

napríklad:

Kráča nočným mestom.

Vlastne by mala byť naštvaná, bo tesne nestihla nočák, ale slušne povedané, absolútne ju to neštve.

Proste ide, premýšľa či je počet blbostí, ktoré bežná Vier dokáže urobiť za život, obmedzený, a proste po vyčerpaní kreditu napríklad zomrie. Alebo je to naopak - daný je čas a všetky tie hovadiny, čo za život môžme spáchať sú úplne na našom zvážení.

alebo aj dobré veci, aby som bola fér.

a potom, napríklad na Trnavskom mýte sa pristaví pri sklenej tabuli a prečíta si zase báseň.

kráča ďalej, premýšľa či je napísanie básne na verejnú sklenenú tabuľu trestným činom a vzdáva v duchu hold autorovi.

Cez deň je Trnavské mýto jedno z najnepríjemnejších miest v Krásavici nad Dunajom. V noci je to miesto desivo prázdne. Báseň na sklenenej tabuli čarovná, rozprávková, pripomínajúca, že...

(život je možný, pre tých, čo ešte nevedia ;)

POD SKLENÝM OBALOM

DÍVA SA CEZ SKLO

                            NEVERÍ V NÁHODY

TIE STROMY VYRÁSTLI

                            PRE NEJAKÉ DÔVODY

CHCE SA ICH DOTKNÚŤ

                            TAK, AKO KEDYSI

POZRIEŤ CEZ TO SKLO

                            VNÍMA ICH OBRYSY

RÁD BY SA PRECHÁDZAL

                            ZAS BOSÝ V TRÁVE

POCÍTIL JEJ VÔŇU

                            KEĎ KOSIA PRÁVE

NEVERÍ V NÁHODY

                            NO NEBO ZBLEDLO

VONKU JE BEZVETRIE

                            NEHNE SA STEBLO

SNÍVA LEN O BÚRKE

                            ČO SRDCE ROZBÚŠI

NO A KEĎ ZAPRŠÍ

                            TÚŽI SA DOSTAŤ VON

NEVIE VŠAK BOJOVAŤ

SO SKLENÝM OBALOM

NECÍTI BOLESŤ,

                            NECÍTI ÚĽAVU

DÍVA SA BEZ SLOVA

NA STROMY, NA TRÁVU

CHCE VERIŤ

                            NO SVET MU NEDÁVA ZMYSEL DNES.

neznámemu autorovi/autorke: ĎAKUJEM!